haber

Je taký svet

aj keď ťa niet

kde ťa vždy

stretnem

Nie je to sen

vravíš mi len

uč sa počúvaj

netráp sa a zavolaj

Ten svet mám previazaný

a schovaný za knihami

vravím ti mami

je to svet tvojich listov

ktoré si mi písala

kým si žila

a teraz znova pri čítaní

prežívam tvoje starosti

o mňa

a rozmýšľam či sa už nebojíš

že sa ti stratím

ako keď som bol malý

a hľadali ma policajti

celý deň

Takto sa s tebou rozprávam

mama

stratila si sa mi

ty

skončil sa ten sen

že si so mnou

na zemi

a môj mladší syn mi nazerá

cez plece do notbuku

s kým sa rozprávam

v jeho operačnom systéme

počítačovej pamäte

Tá skúsenosť je neprenosná

prehrávam o storočie

vysvetliť aj staršiemu synovi

aj dcére

kto si pre mňa ty

Ani jeden z nich ťa nepozná

viem mama

držala si mi palce pri veršovaní

teraz mám starosti ja

či im budem takým dobrým otcom

akým rodičom si mi bola ty

Ako na nich preniesť tú radosť

srdca

to šťastie duše pri stretnutí

a bôľ pri opúšťaní

Keby som nechodil na strednú školu

dvesto kilometrov od domova

neviem či by mi ostala krajšia

spomienka mama na teba

akú prežívam pri čítaní

tvojich starých listov

Návrat do sveta odplavených

dojmov a zabudnutých pojmov

Nie je to virtuálny svet

je to vesmír tvojich viet

tvojho stále živého slova

lebo si ho písala pre mňa

Ak ma tu už nebude

čo budú moje deti čítať

akú stuhu na čom rozviažu

listy si nepíšeme lebo sme

stále pri sebe

Nebolo medzi nami odlúčenie

nemusíme vytvárať mosty

cez časopriestory

Pamätáš sa mama

ako mesto stmavlo

vypadla elektrina

a ty si sa chvela

dvesto kilometrov odo mňa

v posteli a lampa

na tvojom stole svietila

Podvedome si zhasla

uprela si oči do noci

a myslela si čo sa to so mnou deje

Na druhý deň si mi telefonovala

a pýtala sa na noc

a všetko čo s ňou súviselo

Vypadla elektrina

vysvetľoval som ti

Mama povedz mi to aj teraz

že mesto stmavlo a ty to vidíš

a čakáš na mňa

až prídem za tebou

.domov.

..domov..

…domov…

Tam kde je tvoje chudé líce

teplá dlaň

a vôňa tela

čo ma vystrojilo do sveta

mama ten svetadiel zabudnutia

utvorený tokom času ženúcim sa

dozadu

Nechápem to akou oporou mám byť

akým stĺpom na opretie

keď ty tu nie si

lampa svieti nad stolom

mesto nestmavie

to len tvoj hrob je v tme

svieca v kahanci zhasla

Držíš mi miesto na cintoríne

a v duchu našej tradície

odlúčenia som sa od tvojho

žulového pamätníka odsťahoval

už nie dvesto ale štyristo

kilometrov

To aby som sa nezbláznil

z lásky bez teba

chcelo by sa mi plakať

ale ja som neplakal ani

keď ťa pochovávali

čo som to mama za človeka

Plačem vnútri svojho svedomia

a tak ťa privolávam na zem

Odpusť mi tú sebeckú sebalásku

veď v duchu toku času

musí ten

čo žije hľadieť dopredu

Povedať ti chcem

že ďakujem Stvoriteľovi

za to svetlo čo ukryl do tvojho tela

za ten kúsok z vlastného srdca

z ktorého vymodeloval to stvorenie

s menom mama

a zároveň žialim nad tým

že som ho mal len tak krátko

Pri lúčení si vždy plakala

aj keď som ťa nevidel

bála si sa zakaždým ako

vlak odchádzal

že sa vidíme naposledy

Tak si sa pripravovala na ten deň

keď mi ťa smrť navždy vzala

a prestal som byť dieťa

lebo som už nemal komu povedať

to meno vďaka Bohu po ňom

najsladšie

nemal som viac komu povedať

mamička mamka mamulienka mama

veď ťa niet

pominula si sa

ako sa raz aj ja pominiem

Nechcem sa na to tešiť

desí ma predstava

že moje deti raz budú takto trpieť tiež

Čo na to povedať

veď bez utrpenia nie je život

a láska prekoná aj smrť

mama vrátila si sa

každý deň ťa stretávam

moje deti vedia o čom

teraz hovorím

veď tiež poznajú to

meno po Bohu najsladšie

tak to je najlepšie

že to majú komu hovoriť

a tá Božia vlna energie

čo ma utvorila

zanecháva stopu v hmote

len v tejto dobe

do neba psí hlas

nedôjde

Preto si píšem v operačnej

pamäti počítača rozhovor

so sebou a s tebou

lebo aj keď mlčíš

ja ťa počujem

tak ako Boh vstúpil do človeka

lebo on je všetkým aj tým

čo tvorí rovnako

ako aj tým čo vytvoril

Preto sa človek narodí len raz

a znova sa Božia energia

obnovuje životmi v hmote

Hovoríš mi že nie si pre mňa

dôležitejšia než Stvoriteľ

nehádam sa lebo viem

že on je aj tým

komu som vravel mama

on tú ženu pre mňa vytvoril

aby som mal Boha radšej

súhlasím

dielo sa mu podarilo

a cez neho ťa mám mama rád

Ty si mi svetlom na nebesiach

že ťa Boh tak miloval

aby si mi bola po ňom stvorením

najbližším a navždy najživším

Ešte veľa takýchto kvetov duše

rozosial okolo mňa

sú to tie všetky drahé bytosti

moja žena dcéra synovia a

staršia sestra teta krstná mama

sesternica ako sestra

a tak sa kotúče živej energie Stvoriteľa

rozplývajú do ďalších kruhov

vlnenia v ľudskej kvapaline

bytia

Tak ako vesmír má svoj prvý pevný bod

si mi ním ty

mama mamička

svetadielom lásky a

mliekom domova

Kde inde by som mohol žiť

ak nie v krajine

do zeme ktorej ťa pochovali

Nie som však pri tebe

blízko čo mi prekáža

tým viac čím som starší

Vrátim sa do človečiny

kde srdce stvára divy

nikdy som z nej neunikol

to sa nedá

pánabeka

Zostatok ten malý zvyšok

vrúcna

že si bola že som bol

v tom období tam

kde si bola ty

Čas mi ťa vzal

ale raz mi ťa vráti

až sa môj život stratí

lebo vo večnosti času niet

to je tá Božia sláva

ktorá obopína svet

Oči nám prikryl závojom

aby sa v nás uvidel

preto chce po našom skone

len našu skúsenosť

aby sa v nej spoznal

Chce vidieť akí sme boli

keď sme sa motali v hmote

s páskou cez oči

my

tie jeho Božie deti

Preto už za mnou nechodíš

ani vo sne

si s ním v jeho sláve

a ja uzavretý dolu v inferne

modrej planéty som bezmocný

A keď mu tú skúsenosť dáme

nechá nás plynúť v nirváne

vesmírom

Ťažké je komponovať život

ešte ťažšie pochopiť

že sme tvory v hre

v hudobnej skladbe energií

pre ktoré platí zákon o entropii

jednotlivých úrovní

A tak moje vytriezvenie

odfúknutie závoja z očí

keď chcem chápať to čím ešte nie som

sa ľahko stratí

Zadrží azda niekto oblaky?

…aj ja sa tak časom vyparím

lenže poznanie cieľa mi zostane

aj keby som od staroby úplne

ohlúpol

lebo vo večnosti zákony času nie sú

a tak v prítomnosti stálej existencie

sa nikdy viac časom nezmení moje poznanie

Kým sme neboli

Boh nás stvoril

čím nám dokázal svoju lásku

A Stvoriteľ v nás zabíja falošnú predstavu

že sme vyšší než on aj keď je našou súčasťou

lebo on bol skôr než my

takže sme ním

lebo sme z neho

ale neobsiahneme celý kruh

jeho bytosti

ani keď nás odmení svojou

svätosťou

A byť mama s tebou bola

predohra budúceho raja

kam sa po smrti dostanem

lebo až tam vo večnej prítomnosti

budem s tebou

a to je nič oproti Božej sláve

aká je na výsostiach

preto i ty si odtiaľ

kúsok neba zostúpilo na zem

v čase tvojho žitia

aby som si pamätal

odkiaľ pochádzam a kam idem

Nie nechcem opakovať

peklo očistec raj

lebo je dôležité nájsť to jedno

z ktorého sme vzišli a kam sa vraciame

aby sme sa uvideli v ráme hmoty

a tak nás Boh oddelil

ty si na výsostiach a ja v tejto psote

To je tá večná otázka

čo bude robiť s našou skúsenosťou

kam ju uskladní

a na čo mu bude

ľudská matrioška

čo v sebe skrýva podobu

Stvoriteľa v zmenšenej podobe

takí sme my stvorení na tvojom

obraze

A od Boha je najbližšie k mame

preto sa s tebou rozprávam

aby si bola Stvoriteľovými ušami

a videl ma tvojimi milujúcimi očami

keď už raz mi ťa poslal do cesty

sám odetý v tele mojej matky

O pozemskom otcovi sa mi nechce

hovoriť lebo sa to ani nedá

môže byť totiž ten kto nemiluje

vôbec človekom

alebo je to len homo ústroj

zameraný na seba

veď rozpútal dielo tvojej skazy

na koľko potratov ťa donútil ísť

aby jeho ego malo svoj rozkoše zisk

je to človek a či len chodiaci

nástroj zúbožený pohľadom

do seba

ľutujem ho lebo nechcel by som byť

v jeho koži až raz bude umierať

veď ublížil najviac sám sebe

a tak otcom mi je sám Supremus

mama aj keď si ma žiadala

na smrtnom lôžku aby som

bol k nemu dobrý

viac ani byť nemôžem ako tak

že sa zaňho denne modlím

A na rozhovor s tebou mama

využívam poéziu ten sebaklam

fantázie a citu

hoci pred sto rokmi spieval bard

že už poézie pominula doba

hoci on sám prišiel k nám z hviezd

a preto poznal ten najspoľahlivejší

s večnosťou

komunikačný prostriedok – verš

lebo drahokam sa tiež drahokamom čistí
poéziou vzniká poézia a život je tá

premena na verše v riadku

krátke a dlhšie slohy

lebo zo slova sme vzišli

a doň sa vrátime

kým v prúde času necháme na seba

pamiatku len v pomníčku

na cintoríne

ktorý sa raz v toku času aj tak

rozplynie

slovo je večné časom sa nemení

zostáva pevne nemenné

je to naša každodenná potrava

kým prebieha nášho tela poprava

a kat čas nás prenasleduje

s nabrúsenou sekerou od rána

nášho narodenia

Dusím sa spomienkami na teba

hovor aby som nebol mŕtvy skôr

než dopovieme tento rozhovor

Predstavujem si ten stroj času

do ktorého nasadnem a vidím

ťa mama ísť cez ulicu

som šťastný držíš ma za ruku

mám deväť rokov a hovorím

že ťa nikdy neopustím

mama smiala si sa môjmu sľubu

zároveň si cítila že to myslím vážne

utrela si si slzu z oka

Stojíme na stanici v Banskej Bystrici

mám šestnásť nastupuješ do vlaku

a ja som ti práve niečo povedal

čo ma mrzí

sme dvaja takí úbohí

ty by si mi chcela splniť prianie

ja kladiem pred teba ťažké úlohy

a ešte sa aj musíme pre nášho

väzniteľa – čas – ponáhľať

lebo dvíha píšťalku k ústam

rýchlik odchádza

zostávam na peróne sám

keď ty si tu bola a už tu nie si

odchádzaš k nám domov do Košíc

to ešte neviem že na túto chvíľu

budem spomínať v Bratislave

taký náš slovenský veľký svet

deň predtým sme šli spolu na operu

vedľa Národného domu cestou k Hronu

a na balkóne v lóži sa šíril zatuchnutý zápach

divadelných závesov

tak sa bezstarostnosť striedala s tragédiou

kým tá skutočná bolesť prišla oveľa neskôr

a preto lebo som si nezachoval na teba

žiadnu hmotnú pamiatku

žiaden kader vlasov

namáham pamäť do prasknutia

Už dosť Bože už dosť

kričala si pred smrťou

a ja by som chcel kričať s tebou

ešte nie dosť Bože ešte mi ju nechaj tu

z tohto preťahovania som nevyšiel ako víťaz

už dopredu som rezignoval

vedel som že nezvíťazím

zostala mi len Carmen so svojím sprievodom

číslo 2 nokturno

a to som už dávno zabudol čo hrali v opere

v Banskej Bystrici v roku 1982

keď sme tam mama sedeli na balkóne v lóži

a ten pach zatuchnutých divadelných závesov

som cítil aj pri pohrebe tvojej urny

na najväčšom slovenskom cintoríne

opera zmĺkla šum konárov vo vetre

je koncovkou predstavenia tvojho života

rebus sic stantibus pred časom zrazím opätky

a čakám na návrat do náručia slova

a malú stopu v premenenej hmote času

ktorá zostane na cintoríne po mne

Bola si pri všetkých rozhodujúcich etapách

mojej plavby časom okrem narodenia detí

či ukončenia mojich štúdií a vydaní kníh

ale ani o tom si nepochybovala

spomínam si na našu dovolenku

v tom roku 1982 v Gruzínsku

rok pred spoznaním mojej životnej lásky Júlie

točili sme sa v lunaparku v Batumi

na ruskom kole a z roztopaše som len tak

zamával z kolotoča gruzínskej dievčine

zostala stáť ako prikovaná pri plote

viac som ju nevidel žiadna temná aleja

lásky len pohľad z kolotoča

na čiernookú Gruzínku

predzvesť podoby mojej ženy

ktorú som neskôr objavil pri tanci

na diskotéke v Košiciach

tak sa rodia budúce udalosti

keď v predstihu vrhajú svoj tieň dopredu

a stará veštkyňa mi lámanou ruštinou odmietla

vyveštiť budúcnosť tam pod Kaukazom

Zľakla si sa mama čo ma to za hrôzu čaká

ale ako vždy predo mnou si sa smiala

že to nič iba veštkyňa stratila svoju

vešteckú niť

Tebe a mojej sestre Lenke veštila však ochotne

nakoniec mi povedala len to

že budem žiť vo veľkých výškach

Vidíš

vravela si mi

tvoj sen o lietaní sa splní

Túžil som sa stať pilotom

nič sa však neudialo tak ako sme si mysleli

fyzicky nežijem vo veľkých výškach

a ty už nie si spolu so mnou

veštby sa časom menia len tá tvoja nie

čo si mi sľúbila na smrteľnej posteli

Neboj sa vravela si mi

už sa nikomu nič zlé nestane

Tak si to cítila

ba hovorila si mi o tom

že si mala sen a videla si ma v ňom

ako milujúceho manžela

to sa ti snívalo o súčasnosti

lebo môjho najstaršieho syna

si videla ako dospelého

predvčerom mal osemnásť rokov

mama a ty si verila že svojou smrťou

nám vyrovnáš v nebi dlh

po dušiach a nik z nás už nezomrie

aspoň nie tak skoro ako ty

v 44 rokoch života

A ten koberec čo si kúpila

v ten deň keď som sa narodil

sme po tvojom pohrebe vyhodili

a ja si už márne snažím spomenúť

ako presne vyzeral

viem len

že bol blankytne modrý

zo samých uzlíkov

ako bývajú trápenia

Teba si však navždy pamätám

tvoj obraz mi nezmizne z duše

lebo si bola podobná tomu

ktorý ma z blata v tvojom bruchu

vytvoril

a teba zasa stvoril v žene

čo som poznal už len v starobe

stará mama s jej napuchnutými

prstami na rukách

a sivými kaderami vlasov

na fotografii zo svadby

vo forme mladej Gréty Garbo

ako dieťa som nechápal čas

a fakt že to bola kedysi

stará mama mi bol

veľkou záhadou

Mama tvoj tatíček ako si

vravela môjmu dedovi

na vedľajšom obraze

vyzeral ako mladý Charlie

večný tulák a džentlmen

celý môj dedo aj v staršom vydaní

nezabudnuteľné starej mamine kúzla

keď cez čiernobielu obrazovku

televízora prehodila bavlnenú

pestrofarebnú šatku a tvrdila nám

deťom že máme farebnú telku

Moja krstná mama Leopoldína

mi to nedávno vysvetlila

že spomínam na nich oboch

smutne kým ona si pamätá

na radosť akú zažívala s nimi

aj ako dieťa v čase vojny

Viem o čom mi hovorila

pamätám sa ako dedo bubnoval

majstrovsky prstami po kuchynskom

stole spieval a sprevádzal sa

na ústnej harmonike

To bol ten svet

ktorého už niet

zostala si mi

v spomienkach mama

tak strašne sama

opustená s dvomi

malými deťmi ktoré

si bezradne držala

za ruky na jednej

zo zažltnutých fotografií

ktoré ešte ako mladý

fotograf vytvoril môj

krstný otec Michal

manžel maminej sestry

Leopoldíny a mamina

ďalšia sestra Božena

telefonovala na Jankove

narodeniny predvčerom

mal náš syn osemnásť

a ty si sa mama toho

nedožila

Ako sa dívaš na svet

zo Stvoriteľovho srdca

máš nadhľad nebojíš sa

už o našu budúcnosť

ty ju vidíš ako na dlani

odtiaľ je všetko ľahké

vysielaš signály

do našej hmly neistej

budúcnosti ja ich vidím

svieti mi z nej tvoja láska

ku ktorej sa každým rokom

blížim

a našiel som odvahu

opýtať sa rádovej sestry

ktorá otvorila dvere kláštora

na obraz Matky ustavičnej pomoci

čo je v kaplnke v plote

Ondrejského cintorína v Bratislave

Ten obraz ma roky fascinuje

a priťahuje energiou materinskej lásky

takou akú si mi za svojho života

dávala iba ty moja pozemská mama

obraz Matky Božej v duchom živej

hmote

Requiem aeternam dona eis Domine

et lux perpetua luceat eis

neplatí keď cítim Matkinu lásku z obrazu

naopak ja som ten za ktorého sa treba modliť

lebo ešte len kráčam časom k naplneniu odkazu

• 
  

  hľa tvoja matka – hľa tvoj syn

  
  
• 
  

  aby v hodine smrti Bohorodičku s telom vzal
  
  

  
  
• 
  

  Boh do neba odkiaľ k nám prichádza v slávnych
  
  

  
  
• 
  

  zjaveniach späť na zem
  
  

  
  
• 
  

  a cez majstrovské diela hľadí očami
  
  

  
  
• 
  

  z obrazov a sôch čo sú uznané za zázračné
  
  

  
  
• 
  

  Preto ju vidím a cítim v obraze Matky
  
  

  
  
• 
  

  ustavičnej pomoci
  
  

  
  
• 
  

Božiu Matku i moju mamu svorne zopnuté

mám dlane keď Mária mi nahrádza

v dialógu moju mamu

ktorá mala v sebe kúsok z jej svätosti

tak ako každé more je súčasťou jedného oceána

aj keby to more nemalo žiaden prieliv

do ďalšej nezmerateľnej vodnej diaľavy

a Stvoriteľ nám odkázal:

Mám mnoho dobrých liekov

ale nemôžem ich užívať za vás

Možno keby sme sa na svoj život pozreli

ako na čas ktorý ešte len raz bude

a budúcnosť by sme chápali ako vesmír

ktorý je už za nami

odkiaľ nás v truhlách zo zeme priniesli

pri narodení a my spejeme do smrti

keď nás vložia späť do brúch našich mám

a šikovný lekár prišije cez pupočnú šnúru

naše cievy s cievami žien

uvidíme skutočnú tvár Stvoriteľa

momentálne sme schopní vidieť len

nepravdivý odraz zo zrkadla

keď čas od narodenia chápeme

ako minulosť a naša budúcnosť je

pochovanie do zeme

Hľadajme vždy Božie kráľovstvo

a ostatné nám bude pridané

Veď čo je to za nezmysel

že by sa život skončil

zánikom tela

to je v rozpore

s Božským princípom šírenia života

Takže sa mama ešte stretneme

to všetko na čo tu spomínam

je len spomienka na budúcnosť

Onedlho sa uvidíme

momentálne stav aký prežívam

keď sa mi vidí

že čas beží opačným spôsobom od teba

je len prechodný

musím si do detailov spomenúť

aké to bolo

keď ma zahrabali mŕtveho do zeme

a od tejto spomienky sa odrazím

aby som sa ti konečne narodil

čím sa naše stretnutie preruší

do doby kým sa tiež nenarodíš

do tej istej Božej podoby

Viac sa mi už nežiada

plakať slovami

lebo ustal deň

a mrazivá noc mi svieti

hviezdami z tvojich

mŕtvych očí

Stačí sa mi do nich

iba zahľadieť

a už ma držíš v náručí

Taká je sila lásky

že poráža svet

so všetkými temnými

zákutiami v duši

čo Ti ešte Pane oddať

máme

keď sme Ti už všetko

ponúkli

Už sme sa aj premenili

na pieseň Tvojho neba

a smútiť nám viac netreba

lebo v ňom sa všetci stretneme

Len to chcem povedať

že ak moje deti

rozviažu stuhu na týchto veršoch

nech tam nájdu slová

aby ma nevinili

že som už zomrel

ani ja nechcem za to viniť

teba mama

Chápem ťa

veď kto by odolal

ponuke druhého sveta

ak už raz za tebou prišla

Lebo rodíme sa s plačom

a s úsmevom zomierame

Plačeme lebo nám zakázali raj

a zavreli nás za Adamov trest

na Zemi

a smejeme sa

že túto temnicu konečne

opúšťame aj keď za nami

zostávajú drahí trúchliaci

láska je trpezlivá

láska je dobrotivá

nevypína sa

nerozčuľuje

nemyslí na zlé

ale raduje sa z pravdy

všetko znáša

všetko verí

a nikdy nezanikne

a veliteľ fenickej

légie v Palestíne

Publius Lentulla

cisárovi Tiberiovi píše

ako vyzerá Boh

má modré oči

a zlaté vlasy

zďaleka sa

mu posmievajú

ale pri ňom sa chvejú

tvár je jemná

má zlaté fúzy a bradu

podobá sa svojej matke

ktorá je najpôvabnejším

zjavom

a slovo sa telom

stalo a prebývalo

medzi nami

Tak prebýva

každá mama

medzi mamami

aby nás predchádzala

v ceste k hviezdam

veď na utiereň

neoslavujeme len Syna

ale aj tú

čo ho porodila

Listy deťom nepíšem

iba tieto slová

požičané od Konfucia:

Je lepšie rozsvietiť

hoci aj malú sviečku

ako preklínať tmu

Preto rozsvieťte všetky deti

ktoré už nemajú mamu

sviečky lásky v srdci

k tej ktorá bdie nad vami

navždy v sláve slnka

čo sa volá prosto

Láska a jej Boh

má modré oči s vlasmi

farby zlata

Prečo synom zomierajú mamy

veď ich to vždy veľmi raní

Mária bola viac človekom

v smutnom utrpení

prežitia smrti syna

možno preto odvtedy

zomierajú teraz už

synom radšej prvé mamy

Mária si ich bolesť

už odtrpela

a tak má privilégium

milosti Kráľovnej pokoja

Málo sa pozeráme do neba

odkiaľ sme sem prišli

tam je náš domov

tam je naša rodina

s kým tu sme to netušíme

v nebi nás čaká otec a matka

Málo sa pozeráme do neba

sami si tak zatvárame dvere

tam kde nás raz prijmú ako doma

kým tu sme iba smútoční hostia

na hostine tela z chleba

Zomrela

už jej niet

na chvíľu zhasol

tento svet

Zostali len dve svetielka

nie je už medzi živými

drahá maminka

Stanislav Háber

(zo zbierky Intimity)