Založ si blog

Mame

Je taký svet


aj keď ťa niet


kde ťa vždy


stretnem


Nie je to sen


vravíš mi len


uč sa počúvaj


netráp sa a zavolaj


Ten svet mám previazaný


a schovaný za knihami


vravím ti mami


je to svet tvojich listov


ktoré si mi písala


kým si žila


a teraz znova pri čítaní


prežívam tvoje starosti


o mňa


a rozmýšľam či sa už nebojíš


že sa ti stratím


ako keď som bol malý


a hľadali ma policajti


celý deň


Takto sa s tebou rozprávam


mama


stratila si sa mi


ty


skončil sa ten sen


že si so mnou


na zemi


a môj mladší syn mi nazerá


cez plece do notbuku


s kým sa rozprávam


v jeho operačnom systéme


počítačovej pamäte


Tá skúsenosť je neprenosná


prehrávam o storočie


vysvetliť aj staršiemu synovi


aj dcére


kto si pre mňa ty


Ani jeden z nich ťa nepozná


viem mama


držala si mi palce pri veršovaní


teraz mám starosti ja


či im budem takým dobrým otcom


akým rodičom si mi bola ty


Ako na nich preniesť tú radosť


srdca




to šťastie duše pri stretnutí


a bôľ pri opúšťaní


Keby som nechodil na strednú školu


dvesto kilometrov od domova


neviem či by mi ostala krajšia


spomienka mama na teba


akú prežívam pri čítaní


tvojich starých listov


Návrat do sveta odplavených


dojmov a zabudnutých pojmov


Nie je to virtuálny svet


je to vesmír tvojich viet


tvojho stále živého slova


lebo si ho písala pre mňa


Ak ma tu už nebude


čo budú moje deti čítať


akú stuhu na čom rozviažu


listy si nepíšeme lebo sme


stále pri sebe


Nebolo medzi nami odlúčenie


nemusíme vytvárať mosty


cez časopriestory


Pamätáš sa mama


ako mesto stmavlo


vypadla elektrina


a ty si sa chvela


dvesto kilometrov odo mňa


v posteli a lampa


na tvojom stole svietila


Podvedome si zhasla


uprela si oči do noci


a myslela si čo sa to so mnou deje


Na druhý deň si mi telefonovala


a pýtala sa na noc


a všetko čo s ňou súviselo


Vypadla elektrina


vysvetľoval som ti


Mama povedz mi to aj teraz


že mesto stmavlo a ty to vidíš


a čakáš na mňa


až prídem za tebou


.domov.


..domov..


…domov…


Tam kde je tvoje chudé líce


teplá dlaň


a vôňa tela


čo ma vystrojilo do sveta


mama ten svetadiel zabudnutia


utvorený tokom času ženúcim sa


dozadu


Nechápem to akou oporou mám byť


akým stĺpom na opretie


keď ty tu nie si


lampa svieti nad stolom


mesto nestmavie


to len tvoj hrob je v tme


svieca v kahanci zhasla


Držíš mi miesto na cintoríne


a v duchu našej tradície


odlúčenia som sa od tvojho


žulového pamätníka odsťahoval


už nie dvesto ale štyristo


kilometrov


To aby som sa nezbláznil


z lásky bez teba


chcelo by sa mi plakať


ale ja som neplakal ani


keď ťa pochovávali


čo som to mama za človeka


Plačem vnútri svojho svedomia


a tak ťa privolávam na zem


Odpusť mi tú sebeckú sebalásku


veď v duchu toku času




musí ten


čo žije hľadieť dopredu


Povedať ti chcem


že ďakujem Stvoriteľovi


za to svetlo čo ukryl do tvojho tela


za ten kúsok z vlastného srdca


z ktorého vymodeloval to stvorenie


s menom mama


a zároveň žialim nad tým


že som ho mal len tak krátko


Pri lúčení si vždy plakala


aj keď som ťa nevidel


bála si sa zakaždým ako


vlak odchádzal


že sa vidíme naposledy


Tak si sa pripravovala na ten deň


keď mi ťa smrť navždy vzala


a prestal som byť dieťa


lebo som už nemal komu povedať


to meno vďaka Bohu po ňom


najsladšie


nemal som viac komu povedať


mamička mamka mamulienka mama


veď ťa niet


pominula si sa


ako sa raz aj ja pominiem


Nechcem sa na to tešiť


desí ma predstava


že moje deti raz budú takto trpieť tiež


Čo na to povedať




veď bez utrpenia nie je život


a láska prekoná aj smrť


mama vrátila si sa


každý deň ťa stretávam


moje deti vedia o čom


teraz hovorím


veď tiež poznajú to


meno po Bohu najsladšie


tak to je najlepšie


že to majú komu hovoriť


a tá Božia vlna energie


čo ma utvorila


zanecháva stopu v hmote


len v tejto dobe


do neba psí hlas


nedôjde


Preto si píšem v operačnej


pamäti počítača rozhovor


so sebou a s tebou


lebo aj keď mlčíš


ja ťa počujem


tak ako Boh vstúpil do človeka


lebo on je všetkým aj tým


čo tvorí rovnako


ako aj tým čo vytvoril


Preto sa človek narodí len raz


a znova sa Božia energia


obnovuje životmi v hmote


Hovoríš mi že nie si pre mňa


dôležitejšia než Stvoriteľ


nehádam sa lebo viem


že on je aj tým


komu som vravel mama


on tú ženu pre mňa vytvoril


aby som mal Boha radšej


súhlasím


dielo sa mu podarilo


a cez neho ťa mám mama rád


Ty si mi svetlom na nebesiach


že ťa Boh tak miloval


aby si mi bola po ňom stvorením


najbližším a navždy najživším


Ešte veľa takýchto kvetov duše


rozosial okolo mňa


sú to tie všetky drahé bytosti


moja žena dcéra synovia a


staršia sestra teta krstná mama


sesternica ako sestra


a tak sa kotúče živej energie Stvoriteľa


rozplývajú do ďalších kruhov


vlnenia v ľudskej kvapaline


bytia


Tak ako vesmír má svoj prvý pevný bod


si mi ním ty


mama mamička


svetadielom lásky a


mliekom domova


Kde inde by som mohol žiť


ak nie v krajine


do zeme ktorej ťa pochovali


Nie som však pri tebe


blízko čo mi prekáža


tým viac čím som starší


Vrátim sa do človečiny


kde srdce stvára divy


nikdy som z nej neunikol


to sa nedá


pánabeka


Zostatok ten malý zvyšok


vrúcna


že si bola že som bol


v tom období tam


kde si bola ty


Čas mi ťa vzal


ale raz mi ťa vráti


až sa môj život stratí


lebo vo večnosti času niet


to je tá Božia sláva


ktorá obopína svet


Oči nám prikryl závojom


aby sa v nás uvidel


preto chce po našom skone


len našu skúsenosť


aby sa v nej spoznal


Chce vidieť akí sme boli


keď sme sa motali v hmote


s páskou cez oči


my


tie jeho Božie deti


Preto už za mnou nechodíš


ani vo sne


si s ním v jeho sláve


a ja uzavretý dolu v inferne


modrej planéty som bezmocný


A keď mu tú skúsenosť dáme


nechá nás plynúť v nirváne


vesmírom


Ťažké je komponovať život


ešte ťažšie pochopiť


že sme tvory v hre


v hudobnej skladbe energií


pre ktoré platí zákon o entropii


jednotlivých úrovní


A tak moje vytriezvenie


odfúknutie závoja z očí


keď chcem chápať to čím ešte nie som


sa ľahko stratí


Zadrží azda niekto oblaky?


…aj ja sa tak časom vyparím


lenže poznanie cieľa mi zostane


aj keby som od staroby úplne


ohlúpol


lebo vo večnosti zákony času nie sú


a tak v prítomnosti stálej existencie


sa nikdy viac časom nezmení moje poznanie


Kým sme neboli


Boh nás stvoril


čím nám dokázal svoju lásku


A Stvoriteľ v nás zabíja falošnú predstavu


že sme vyšší než on aj keď je našou súčasťou


lebo on bol skôr než my


takže sme ním


lebo sme z neho


ale neobsiahneme celý kruh


jeho bytosti


ani keď nás odmení svojou


svätosťou


A byť mama s tebou bola


predohra budúceho raja


kam sa po smrti dostanem


lebo až tam vo večnej prítomnosti


budem s tebou


a to je nič oproti Božej sláve


aká je na výsostiach


preto i ty si odtiaľ


kúsok neba zostúpilo na zem


v čase tvojho žitia


aby som si pamätal


odkiaľ pochádzam a kam idem


Nie nechcem opakovať


peklo očistec raj


lebo je dôležité nájsť to jedno


z ktorého sme vzišli a kam sa vraciame


aby sme sa uvideli v ráme hmoty


a tak nás Boh oddelil


ty si na výsostiach a ja v tejto psote


To je tá večná otázka


čo bude robiť s našou skúsenosťou


kam ju uskladní


a na čo mu bude


ľudská matrioška


čo v sebe skrýva podobu


Stvoriteľa v zmenšenej podobe


takí sme my stvorení na tvojom


obraze


A od Boha je najbližšie k mame


preto sa s tebou rozprávam


aby si bola Stvoriteľovými ušami


a videl ma tvojimi milujúcimi očami


keď už raz mi ťa poslal do cesty


sám odetý v tele mojej matky


O pozemskom otcovi sa mi nechce


hovoriť lebo sa to ani nedá


že byť totiž ten kto nemiluje


vôbec človekom


alebo je to len homo ústroj


zameraný na seba


veď rozpútal dielo tvojej skazy


na koľko potratov ťa donútil ísť


aby jeho ego malo svoj rozkoše zisk


je to človek a či len chodiaci


nástroj zúbožený pohľadom


do seba


ľutujem ho lebo nechcel by som byť


v jeho koži až raz bude umierať


veď ublížil najviac sám sebe


a tak otcom mi je sám Supremus


mama aj keď si ma žiadala


na smrtnom lôžku aby som


bol k nemu dobrý


viac ani byť nemôžem ako tak


že sa zaňho denne modlím


A na rozhovor s tebou mama


využívam poéziu ten sebaklam


fantázie a citu


hoci pred sto rokmi spieval bard


že už poézie pominula doba


hoci on sám prišiel k nám z hviezd


a preto poznal ten najspoľahlivejší


s večnosťou


komunikačný prostriedok – verš




lebo drahokam sa tiež drahokamom čistí
poéziou vzniká poézia a
život je tá


premena na verše v riadku


krátke a dlhšie slohy


lebo zo slova sme vzišli


a doň sa vrátime


kým v prúde času necháme na seba


pamiatku len v pomníčku


na cintoríne


ktorý sa raz v toku času aj tak


rozplynie


slovo je veččasom sa nemení


zostáva pevne nemenné


je to naša každodenná potrava


kým prebieha nášho tela poprava


a kat čas nás prenasleduje


s nabrúsenou sekerou od rána


nášho narodenia


Dusím sa spomienkami na teba


hovor aby som nebol mŕtvy skôr


než dopovieme tento rozhovor


Predstavujem si ten stroj času


do ktorého nasadnem a vidím


ťa mama ísť cez ulicu


som šťastný držíš ma za ruku


mám deväť rokov a hovorím


že ťa nikdy neopustím


mama smiala si sa môjmu sľubu


zároveň si cítila že to myslím vážne


utrela si si slzu z oka


Stojíme na stanici v Banskej Bystrici


mám šestnásť nastupuješ do vlaku


a ja som ti práve niečo povedal


čo ma mrzí


sme dvaja takí úbohí


ty by si mi chcela splniť prianie


ja kladiem pred teba ťažké úlohy


a ešte sa aj musíme pre nášho


väzniteľa – čas – ponáhľať


lebo dvíha píšťalku k ústam


rýchlik odchádza


zostávam na peróne sám


keď ty si tu bola a už tu nie si


odchádzaš k nám domov do Košíc


to ešte neviem že na túto chvíľu


budem spomínať v Bratislave


taký náš slovenský veľký svet


deň predtým sme šli spolu na operu


vedľa Národného domu cestou k Hronu


a na balkóne v lóži sa šíril zatuchnutý zápach


divadelných závesov


tak sa bezstarostnosť striedala s tragédiou


kým tá skutočná bolesť prišla oveľa neskôr


a preto lebo som si nezachoval na teba


žiadnu hmotnú pamiatku


žiaden kader vlasov


namáham pamäť do prasknutia


Už dosť Bože už dosť


kričala si pred smrťou


a ja by som chcel kričať s tebou


ešte nie dosť Bože ešte mi ju nechaj tu


z tohto preťahovania som nevyšiel ako víťaz


už dopredu som rezignoval


vedel som že nezvíťazím


zostala mi len Carmen so svojím sprievodom


číslo 2 nokturno


a to som už dávno zabudol čo hrali v opere


v Banskej Bystrici v roku 1982


keď sme tam mama sedeli na balkóne v lóži


a ten pach zatuchnutých divadelných závesov


som cítil aj pri pohrebe tvojej urny


na najväčšom slovenskom cintoríne


opera zmĺkla šum konárov vo vetre


je koncovkou predstavenia tvojho života


rebus sic stantibus pred časom zrazím opätky


a čakám na návrat do náručia slova


a malú stopu v premenenej hmote času


ktorá zostane na cintoríne po mne


Bola si pri všetkých rozhodujúcich etapách


mojej plavby časom okrem narodenia detí


či ukončenia mojich štúdií a vydaní kníh


ale ani o tom si nepochybovala


spomínam si na našu dovolenku


v tom roku 1982 v Gruzínsku


rok pred spoznaním mojej životnej lásky Júlie


točili sme sa v lunaparku v Batumi


na ruskom kole a z roztopaše som len tak


zamával z kolotoča gruzínskej dievčine


zostala stáť ako prikovaná pri plote


viac som ju nevidel žiadna temná aleja


lásky len pohľad z kolotoča


na čiernookú Gruzínku


predzvesť podoby mojej ženy


ktorú som neskôr objavil pri tanci


na diskotéke v Košiciach


tak sa rodia budúce udalosti


keď v predstihu vrhajú svoj tieň dopredu


a stará veštkyňa mi lámanou ruštinou odmietla


vyveštiť budúcnosť tam pod Kaukazom


Zľakla si sa mama čo ma to za hrôzu čaká


ale ako vždy predo mnou si sa smiala


že to nič iba veštkyňa stratila svoju


vešteckú niť


Tebe a mojej sestre Lenke veštila však ochotne


nakoniec mi povedala len to


že budem žiť vo veľkých výškach


Vidíš


vravela si mi


tvoj sen o lietaní sa splní


žil som sa stať pilotom


nič sa však neudialo tak ako sme si mysleli


fyzicky nežijem vo veľkých výškach


a ty už nie si spolu so mnou


veštby sa časom menia len tá tvoja nie


čo si mi sľúbila na smrteľnej posteli


Neboj sa vravela si mi


už sa nikomu nič zlé nestane


Tak si to cítila


ba hovorila si mi o tom


že si mala sen a videla si ma v ňom


ako milujúceho manžela


to sa ti snívalo o súčasnosti


lebo môjho najstaršieho syna


si videla ako dospelého


predvčerom mal osemnásť rokov


mama a ty si verila že svojou smrťou


nám vyrovnáš v nebi dlh


po dušiach a nik z nás už nezomrie


aspoň nie tak skoro ako ty


v 44 rokoch života


A ten koberec čo si kúpila


v ten deň keď som sa narodil


sme po tvojom pohrebe vyhodili


a ja si už márne sním spomenúť


ako presne vyzeral


viem len


že bol blankytne modrý


zo samých uzlíkov


ako bývajú trápenia


Teba si však navždy pamätám


tvoj obraz mi nezmizne z duše


lebo si bola podobná tomu


ktorý ma z blata v tvojom bruchu


vytvoril


a teba zasa stvoril v žene


čo som poznal už len v starobe


stará mama s jej napuchnutými


prstami na rukách


a sivými kaderami vlasov


na fotografii zo svadby


vo forme mladej Gréty Garbo


ako dieťa som nechápal čas


a fakt že to bola kedysi


stará mama mi bol




veľkou záhadou


Mama tvoj tatíček ako si


vravela môjmu dedovi


na vedľajšom obraze


vyzeral ako mladý Charlie


večný tulák a džentlmen






celý môj dedo aj v staršom vydaní


nezabudnuteľné starej mamine kúzla


keď cez čiernobielu obrazovku


televízora prehodila bavlnenú


pestrofarebnú šatku a tvrdila nám


deťom že máme farebnú telku


Moja krstná mama Leopoldína


mi to nedávno vysvetlila


že spomínam na nich oboch


smutne kým ona si pamätá


na radosť akú zažívala s nimi


aj ako dieťa v čase vojny


Viem o čom mi hovorila




pamätám sa ako dedo bubnoval


majstrovsky prstami po kuchynskom


stole spieval a sprevádzal sa


na ústnej harmonike


To bol ten svet


ktorého už niet


zostala si mi


v spomienkach mama


tak strašne sama


opustená s dvomi




malými deťmi ktoré


si bezradne držala


za ruky na jednej


zo zažltnutých fotografií


ktoré ešte ako mladý


fotograf vytvoril môj


krstný otec Michal


manžel maminej sestry


Leopoldíny a mamina


ďalšia sestra Božena


telefonovala na Jankove


narodeniny predvčerom


mal náš syn osemnásť


a ty si sa mama toho


nedožila


Ako sa dívaš na svet




zo Stvoriteľovho srdca


máš nadhľad nebojíš sa


už o našu budúcnosť


ty ju vidíš ako na dlani




odtiaľ je všetko ľahké


vysielaš signály


do našej hmly neistej


budúcnosti ja ich vidím




svieti mi z nej tvoja láska


ku ktorej sa každým rokom


blížim


a našiel som odvahu


opýtať sa rádovej sestry


ktorá otvorila dvere kláštora


na obraz Matky ustavičnej pomoci


čo je v kaplnke v plote


Ondrejského cintorína v Bratislave


Ten obraz ma roky fascinuje


a priťahuje energiou materinskej lásky


takou akú si mi za svojho života


dávala iba ty moja pozemská mama


obraz Matky Božej v duchom živej


hmote


Requiem aeternam dona eis Domine


et lux perpetua luceat eis


neplatí keď cítim Matkinu lásku z obrazu


naopak ja som ten za ktorého sa treba modliť


lebo ešte len kráčam časom k naplneniu odkazu




  • hľa tvoja matka – hľa tvoj syn



  • aby v hodine smrti Bohorodičku s telom vzal



  • Boh do neba odkiaľ k nám prichádza v slávnych



  • zjaveniach späť na zem



  • a cez majstrovské diela hľadí očami



  • z obrazov a sôch čo sú uznané za zázrač



  • Preto ju vidím a cítim v obraze Matky



  • ustavičnej pomoci




Božiu Matku i moju mamu svorne zopnuté


mám dlane keď Mária mi nahrádza


v dialógu moju mamu


ktorá mala v sebe kúsok z jej svätosti


tak ako každé more je súčasťou jedného oceána


aj keby to more nemalo žiaden prieliv


do ďalšej nezmerateľnej vodnej diaľavy


a Stvoriteľ nám odkázal:


Mám mnoho dobrých liekov


ale nemôžem ich užívať za vás




Možno keby sme sa na svoj život pozreli


ako na čas ktorý ešte len raz bude


a budúcnosť by sme chápali ako vesmír


ktorý je už za nami


odkiaľ nás v truhlách zo zeme priniesli


pri narodení a my spejeme do smrti


keď nás vložia späť do brúch našich mám


a šikovný lekár prišije cez pupočnú šnúru


naše cievy s cievami žien


uvidíme skutočnú tvár Stvoriteľa


momentálne sme schopní vidieť len




nepravdivý odraz zo zrkadla


keď čas od narodenia chápeme


ako minulosť a naša budúcnosť je


pochovanie do zeme


Hľadajme vždy Božie kráľovstvo


a ostatné nám bude pridané


Veď čo je to za nezmysel


že by sa život skončil


zánikom tela


to je v rozpore


s Božským princípom šírenia života


Takže sa mama ešte stretneme




to všetko na čo tu spomínam


je len spomienka na budúcnosť


Onedlho sa uvidíme




momentálne stav aký prežívam


keď sa mi vidí




že čas beží opačným spôsobom od teba


je len prechodný


musím si do detailov spomenúť


aké to bolo




keď ma zahrabali mŕtveho do zeme


a od tejto spomienky sa odrazím


aby som sa ti konečne narodil


čím sa naše stretnutie preruší


do doby kým sa tiež nenarodíš




do tej istej Božej podoby


Viac sa mi už nežiada


plakať slovami




lebo ustal deň


a mrazivá noc mi svieti


hviezdami z tvojich


mŕtvych očí


Stačí sa mi do nich


iba zahľadieť


a už ma držíš v náručí


Taká je sila lásky


že poráža svet


so všetkými temnými


zákutiami v duši


čo Ti ešte Pane oddať


máme


keď sme Ti už všetko


ponúkli


Už sme sa aj premenili


na pieseň Tvojho neba


a smútiť nám viac netreba


lebo v ňom sa všetci stretneme


Len to chcem povedať


že ak moje deti


rozviažu stuhu na týchto veršoch


nech tam nájdu slová


aby ma nevinili


že som už zomrel


ani ja nechcem za to viniť


teba mama


Chápem ťa


veď kto by odolal


ponuke druhého sveta


ak už raz za tebou prišla


Lebo rodíme sa s plačom


a s úsmevom zomierame


Plačeme lebo nám zakázali raj


a zavreli nás za Adamov trest


na Zemi


a smejeme sa


že túto temnicu konečne


opúšťame aj keď za nami


zostávajú drahí trúchliaci


láska je trpezlivá


láska je dobrotivá


nevypína sa


nerozčuľuje


nemyslí na zlé


ale raduje sa z pravdy


všetko znáša


všetko verí


a nikdy nezanikne


a veliteľ fenickej




légie v Palestíne


Publius Lentulla


cisárovi Tiberiovi píše


ako vyzerá Boh


má modré oči


a zlaté vlasy


zďaleka sa


mu posmievajú


ale pri ňom sa chvejú


tvár je jemná


má zlaté fúzy a bradu


podobá sa svojej matke


ktorá je najpôvabnejším


zjavom


a slovo sa telom


stalo a prebývalo


medzi nami


Tak prebýva


každá mama


medzi mamami


aby nás predchádzala


v ceste k hviezdam


veď na utiereň


neoslavujeme len Syna


ale aj tú


čo ho porodila


Listy deťom nepíšem


iba tieto slová


požičané od Konfucia:


Je lepšie rozsvietiť


hoci aj malú sviečku


ako preklínať tmu


Preto rozsvieťte všetky deti


ktoré už nemajú mamu


sviečky lásky v srdci


k tej ktorá bdie nad vami


navždy v sláve slnka


čo sa volá prosto


Láska a jej Boh


má modré oči s vlasmi


farby zlata


Prečo synom zomierajú mamy


veď ich to vždy veľmi raní


Mária bola viac človekom


v smutnom utrpení


prežitia smrti syna


možno preto odvtedy


zomierajú teraz už


synom radšej prvé mamy


Mária si ich bolesť


už odtrpela


a tak má privilégium


milosti Kráľovnej pokoja


Málo sa pozeráme do neba


odkiaľ sme sem prišli


tam je náš domov


tam je naša rodina


s kým tu sme to netušíme


v nebi nás čaká otec a matka


Málo sa pozeráme do neba


sami si tak zatvárame dvere


tam kde nás raz prijmú ako doma


kým tu sme iba smútoční hostia


na hostine tela z chleba


Zomrela


už jej niet


na chvíľu zhasol


tento svet


Zostali len dve svetielka


nie je už medzi živými


drahá maminka






Stanislav Háber


(zo zbierky Intimity)

Báseň na každý deň: Poriadne nízko

21.01.2017

V topánkach rímskej bojovníčky driapeš sa nad mrakodrapy a svet zanechávaš prepínačom v hlave a pre tie lahôdky čo som ti večer prichystal v chladničke so žltými bobuľami s ktorými tancuješ viac »

Báseň na každý deň: Hľa, tvoja matka

20.01.2017

Pred čiernou Madonnou pred ktorou utekal mor a dom sa klaňal skladaním klobúka sa mi náhle zjavili tri strieborné škapuliare a jeden zlatý hneď som nepochopil že sa mi poďakovala za vyznanie viac »

Báseň na každý deň: Až kam?

19.01.2017

Veríš tomu čo si povedala lebo pravda je obojruká aj pravá aj ľavá v odraze zrkadla práve opačná než ako ju vidím a ty máš pravdu rovnakú má nálada lebo chvíľu vietor fúka od chrbta viac »

manifestácia, práva žien

Desaťtisíce ľudí vo svete podporili manifestáciu za práva žien

21.01.2017 19:01

Desiatky tisíc ľudí podporili vo svete manifestáciu za práva žien, ktorú iniciovali aktivistky v Spojených štátoch deň po inaugurácii nového amerického prezidenta Donalda Trumpa.

EÚ, Veľká Británia, vlajka

Dopad brexitu bude bez dohody pre Slovensko citeľný, tvrdí Sulík

21.01.2017 16:17

Poslanec Európskeho parlamentu Richard Sulík uviedol, že vyhlásenie Veľkej Británie o odchode zo spoločného trhu je dôsledná voľba.

Donald Trump, Trump,

Expert: Trump bude v úrade veľmi zraniteľný

21.01.2017 15:00

"Prezident Donald Trump dostáva svojimi postojmi k Rusku strednú Európu do nepríjemnej situácie,“ povedal pre Pravdu Mitchell Orenstein, profesor na Pennsylvánskej univerzite.

Trump, limuzína

Nová pevnosť na kolesách

21.01.2017 14:00

Nepochybne je to najbezpečnejšie osobné auto na celom svete. Cadillac One je vozidlo, ktoré slúži Donaldovi Trumpovi.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,842
Celková čítanosť: 9566764x
Priemerná čítanosť článkov: 5194x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy