haber

Energia života rozložená

v kruhoch neustále kĺžucej

tekutiny premývajúcej

oba brehy názorov

že sa spájajú do celku

z ktorého vždy nová

vstúpi do nebytia

V zrkadle rozvidnenia

nie sa ozýva v duši

s väzenským číslom

vypáleným na srdci

sa nevyhrávajú žiadne

lotérie uväznený v tele

do katakomb myšlienok

zatvorený sa snažím nájsť

to prečo vzdor existuje

za hrádzou jasných slov

čo nútilo Jána Nepomuckého

neotvoriť ústa až kým

z neho po stáročiach v hrobe

zostal len jazyk

a Pavla Gojdiča slúžiť

v žalári komunistom pod nosom

potajme omše svojich snov

Človek nie je kameň

mení sa jeho tvar

a oheň v ňom znova žiari

aj po rokoch keď sú už v tvári

jasné križovatky osudov

zrátaných do haliera

kým čierny havran priletí

a pozrie sa zobákom zovretým

do dlaní až na celú priepusť

sveta zakrytého viečkami

vejára poskladaného zo skutkov

hoci tie nik nezráta

lebo sila udržať tú hrádzu

čiernych múch rojacich sa

vôkol slabého tela

si nesieme postavení

v skutočne hlbokom údolí

kráčame osirelí bez neba

Zohnuté hlavy k zemi

pohľady upreté do mazľavých hrúd

zasypaných v studniach

hviezdy sa blyštia na hladine

neustále vyvierajúceho prameňa

túžob poskrývaných pod skalkami

nápadov pozahadzovaných

do malých žabičiek

kvak kvak kvak špľachocú

po veterných vlnkách cez hrebene

krvavých hôr

kam utekajú splašené roje

divých včiel nesúcich základ

sladkostí pozbieraných

od nevedomých očí

šesťuholníkových bariér

Vzdor čo sa nenosí

nekúpiš ho v žiadnom nákupnom

ale si ho dostal

je darom skamenených

múrov usadených tam kde si už bol

a kam ešte prídeš preoblečený

len v tom čo ti zostane

po brutálnom útoku

voskových sviečok

teplo žltkastých plameňov

na cintorínoch dobrých úmyslov

Všetko to zahodiť

v mihu za hlavou si spraviť

neviditeľný batoh úvah cinkajúcich

medenými pozdravmi zabudnutých

úľav a štiav prepláchnutých potrubiami

skrútenými do vlastných útrob

odkiaľ ťažiarenské veže neustále

v rytme bijúcich kotlov vyťahujú

v sírnatých výparoch na svetlo

čo sa zabudlo a dobre vyzerá

smiešne a predsa je

neustále rovnaké a nezmenšené o nič

ani o jazyk Nepomuckého

schovaný v katedrále

či o Gojdičov malý biskupský

kríž na prsiach od pápeža

aby väčší vzal na ramená

Tak ako sa máš

čo robíš

kam ideš

nesieš si vo vreckách

zatuchnutý strach z túžob

ukovaných v najhlbších baniach sveta

aby sa raz obrátili naruby

keď ti samovrah povie

pomôž mi

a ty hľadáš pravé slová

na zabalené bolesti v celofáne

a nedokážeš postŕhať z nich

príliš tesný obal

Zbabelo obhajuješ vzdory iných

a na ten svoj ticho rezignuješ

prečo by rozkričanú tmu

nemohli umlčať lúče presvitajúce z tvojho

ale ty sám sa cítiš v temnote

aj keď sa hráš na okruh svetla

oslepujúceho mysle iných

lebo táto hra na spasiteľa má víťaza

so zaviazanou šatkou cez oči

neustále krúžiš dookola

vlastných omylov sa spúšťaš

so zaťatými zubami

v situácii keď už poznáš

kruhový objazd reťaze ti rinčia v mysli

zazobanej tvojimi sovami

nebyť vždy ten istý

a tak je Nepomuckého jazyk

klenotom spolu s korunou toho

čo ho dal zviazaného zhodiť

z mosta aby sa tieto predmety

stali silným putom bez potomstva

A Gojdičová tichá omša

v komunistickom koncentráku

zostala ako svetelný prúd

obrátený do Vesmíru

posolstvom k iným hviezdam

tam do tmy nášho odmietania

a mne už nestačí iba túžba

byť rovnako svätým

ak som nevedel ani samovrahovi

čo mi poslal Boh po omši

do cesty povedať čo si myslím

že sa smrťou neoslobodí

ale naopak zauzlí práve

v bode bolesti pelikána

Vieme sa prijať

na kolenách

odrezať sa zo slučky

obesenca a vypľuť

zvyšky životov na podnos

nádeje upretej do relikvie

opretý o vlastný strach

zabudnutý v ídeách

a premenený na prach sa plazím

ešte vzdorujem

ešte som aj keď iný

ako by som chcel

aby ma videli iní a aj ja sám seba

v zrkadle rozvidnenia

Stanislav Háber

(zo zbierky Skameniem)