hudba čo plynie ako v tie dni
v ten večer v zapadnutom bare
kde sa lenivo tackali tiene po parkete
a kde my dvaja sme spolu
plakali nad vlastnými osudmi
tvoje krvavé pery boli neprirodzene
zelené od smiechu čo neprúdil
medzi kolenami
aby každý z nás vnútri sám
spieval ódy na umelé tváre
oddýchnutých chvíľ
zabudnutých zápiskov
uložených na dne zásuviek pamäti
tam kam sme sa nedostali na začiatku
aby sme boli priťahovaní práve tou
silou neznáma
horror vacui
ktorého vír každého strhne do svojho
stredu a aj keď sme sa práve tam
obaja našli
nevedeli sme o tom lebo sme boli
pohrúžení do iného krúživého
pohybu našich tiel zabudnutých
na parkete treťotriedneho baru
odkiaľ sme sa spolu ruka v ruke
vybrali svojim životom a
pritom každý z nás bol tak
zúfalo sám lebo sme sa o svoju
samotu nepodelili
ale chránili sme si ju ako
tajomstvo drahého diamantu
schovávaného pred očami toho
druhého a toto nepoznanie
nám stačilo na lásku
na vášeň sme nakvapkali
tony povinností aby sme takto
prigniavení hmotou nemohli
plávať v prúde energie
zmietaní tou tajomnou silou
a so zopnutými dlaňami
sme si nechali nanovo
mútiť hlavy kozmickou
rýchlosťou rútiaceho sa
sveta tmavým vesmírom
ktorý nás z neznámych príčin
nevysadil na najbližšej zastávke
ale naopak krepčil s nami
nezmyselný odzemok medzi
hviezdami dočasných zastavení
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)
Celá debata | RSS tejto debaty