Založ si blog

Vianočná rozprávka: O zápalke

Mám zelenú hlavu a pružné telo zo smrekového stromu.

Dovoľte, aby som sa vám predstavila, som zápalka, ktorá ako viete, vnáša svetlo do temnôt.

Takto si v duchu zápalka zabalená v papierovom vrecku predstavovala, ako začne vlastné veľkolepé vystúpenie pred tými, ktorí si ju zapália. Na tú chvíľu sa veľmi tešila najmä pre svetlo, ktoré má svetu priniesť.

Bola rozhodnutá urobiť túto svoju životnú službu čo možno s najväčšou svedomitosťou a zodpovedne. Predstavovala si, aká to asi bude sláva, aká žiara! Svetlo už poznala, vedela, že ho cez deň na Zem zosiela Slnko a v noci Mesiac. Keď však zapália ju, to bude čosi úplne nové, bude to jej svetlo, ktoré odovzdá ľuďom na používanie.

Ostatné zápalky neboli o nič menej veselé. Rovnako ako ona vedeli, že sú poslami plameňov a tešili sa všetky spolu, kedy im zelené hlavy ovenčia ich vlastné lúče.

Sem – tam im otvorili papierové vrecko a jedna, či dve, odišli do sveta na skusy. Každá sľúbila, že na svoje priateľky nezabudne, ale žiadna z nich sa späť do vrecka už nevrátila.

Z kôpky každým dňom rapídne ubúdali zápalky. Tie čo zostali, si to však veľmi neuvedomovali. Veď čas nepoznali a nevedeli teda, koľko už ubehlo hodín či dní, odkedy odišla zatiaľ posledná z nich obohatiť svet o svetlo, ktoré skrývala na svojej hlave.

Zápalky sú stále veselé. Aj v tme, ktorá predtým, než ich začalo ubúdať, trvala skoro dva mesiace, kým boli zasunuté na polici v sklade zápalkárne, kde sa narodili.

Kde sú, nevedeli. Všade čerň tmy a ich oslnivý smiech z radosti z očakávania, kedy vzbĺknu plameňom.

Potom sa všetko zmenilo. Niekto ich zobral z police a potom už rad za radom jedna zápalka za druhou opúšťali svoje dobré kamarátky. V tom rýchlom lúčení však nepociťovali smútok, lebo ho nepoznali.

Aj naša zápalka, ako iné jej družky, spoločne dobroprajne každú priateľku s radosťou vyprevádzala do sveta. Vždy zakričala: „Nezabudni…“ – a už bolo o jednu zápalku vo vrecku zasa menej.

V jeden deň pocítila na hlave naša zápalka s nacvičeným prejavom ako sa vo vlastnom svetle predstaví, zvláštne svrbenie. Potešilo ju, lebo aj zápalky pred ňou, ktoré odchádzali z vrecka do šíreho sveta, cítili to isté. Akúsi predzvesť budúceho svetla, ktorým ožiaria svet.

Hneď sa s týmto poznaním zdôverila ostatným. Tie však cítili to isté, všetky naraz.

„Pôjdeme teda spolu!“ – vykríkla naša zápalka so zelenou hlavou celá nadšená.Vrecko sa otvorilo a zápalky sa začali rýchlo míňať. Ostala posledná. Zrazu aj ona vyletela do sveta a o hlavu sa jej obtrelo škrabadlo.

„Horím!“ – jasala celá zružovená žltým plameňom, ktorý priam akoby z jej duše vyletel do sveta.

Krása! Jej svetlo sa rozpínalo do celého priestoru. Zvnútra plameňa sa jej videlo, že naplnila celú zemeguľu vlastným jasom plameňa. Nevedela, že zvonku je len malým úbohým zápalkovým plamienkom. Ona vnímala veci inak. Teraz je ona slnkom, ktorého lúče sa rozprestierajú od obzoru po obzor. Pohľad zvnútra ohňa napľňa všetko plameňom.

Oheň postupoval a oheň zápalky bol čoraz menší. Videlo sa jej, že sa to deje akosi prirýchlo. Najprv akoby to trvalo roky, kým obhorela len jej hlava a teraz, keď je plameň na konci zápalky, vidí sa jej, že svoj horiaci život prežila v mihu sekundy.

Pánabeka! Po prvýkrát pocítila strach.

Rýchlo naspäť hore k vyhorenej hlave, súrila svoj malý plamienok z posledných drevených síl.

Oheň však už hore nenachádzal dostatok hmoty, na ktorej by sa mohol udržať. Bol tam iba popol a zuhoľnatené zvyšky.

Čo bude so mnou? Preľakla sa zápalka.

Veď môj plameň slábne, kam sa pominiem?

A to bola aj jej posledná myšlienka.

Zhasla.

Nestratila sa však jej radosť. Tá zostala v nadzemskej žiare obklopujúcej ducha dievčatka so zápalkami, ktorého tielko zostalo na Vianoce mŕtve a studené v bielom zasneženom tichu ulice tak, ako ho už majstrovsky vykreslil v svojej rozprávke O dievčatku so zápalkami Hans Christian Andersen. A vedľa dievčatka v snehu ležala naša vyhorená zápalka, ktorá mala kedysi zelenú hlavu a horela v dievčatkinej dlaničke ako posledná. Spolu s jej záverečnou myšlienkou, z dievčatkiných ústočiek vybehla duša, ktorá v žiari tej poslednej zápalky uvidela Stvoriteľa.

Stanislav Háber
(zo zbierky poviedok “O”)

Báseň na každý deň: Pretekáš mnou naplno

21.02.2017

Je príliš málo času sa ti javí zátka na sklenenom hrdle vyrezávaš ďalší zárez aby sme zabudli a ja sa ťa pýtam či ťa môžem opäť vziať za ruku v čelenke z pierok s ktorými sa vyberáš viac »

Báseň na každý deň: Vyhriaty ťa čakám na streche sveta

20.02.2017

Šrubujem a ty že je to skladačka ktorá sa mení len vďaka tebe logicky časom naopak ako som chcel a tak ťa neustále vidím ako letíš nado mnou a potom zapršíš si dážď pod ktorým sa vyhrievam viac »

Báseň na každý deň: Perinový prídel príde

19.02.2017

Žiarlivostný vernostný program ti venujem k sviatku v zelenom náručí pod plachtou šmykľavou ti robím podložku na brzdenie rastu hríbov a dom pre blanokrídly hmyz sa rozpustí voskovými slzami viac »

Nadácia Kvapka nádeje

NADÁCIA KVAPKA NÁDEJE

21.02.2017 23:22

Nadácia založená s cieľom podporovať liečebné, školské, kultúrne a sociálne potreby chorých detí a to predovšetkým detí postihnutých nádorovým ochorením.

Slovenský zväz telesne postihnutých, základná organizácia č. 497

21.02.2017 23:15

Združujeme 140 členov a 45 detí v našej obci občanov s telesným postihnutím a ťazkým telesným postihnutím, rodičov deti s TP a rodinných prislušníkov.

Liga za duševné zdravie

21.02.2017 23:12

Spokojnosť so životom a celková kvalita života, to všetko závisí od duševného zdravia. So zlomenou dušou sa ťažko prekonávajú prekážky!

Ruthenia ensemble

Ruthenia ensemble

21.02.2017 23:10

Ruthenia je špecifický rusínsky súbor pôsobiaci v hlavnom meste Slovenska Bratislave. Prezentuje spracovanie folklóru z autentických materiálov rusínskych obcí.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,873
Celková čítanosť: 10236548x
Priemerná čítanosť článkov: 5465x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy