Na dno mora kreslím prstom do piesku
tvoje meno
chcel by som sa rozdať rybám
ako živá obeta na dne mora
k tvojmu menu kreslím
ako pubertiak srdiečko
a moja hlava sa rozpadáva
v miliardy bubliniek
stúpajúcich ku hladine
toho slaného fyziologického
roztoku v podobe
uplakaného mailu
putujúceho elektronickým
smogom do hlbín zabudnutia
lebo ak by som mal napísať
báseň
volala by sa
autoportrét
a mala by len jednu strofu
jeden verš a jedno slovo
moktak
tak som sa zmenil na
mlynček modlitieb
a myslím že je to
synonymom človeka
ktorý každú chvíľu ťahá
toho z nebies za nohy
a rohatého z dola za rohy aby
vyslovil svoju prosbu
na večnosť
na dne mora píšem
tvoje meno do piesku
cestička do neba
viac mi už netreba
maličká hviezdička
do neba cestička
končí sa pesnička
hoci nie na dne
mora tam kde svieti
v piesku tvoje meno
o mne
čo je jedno
Stanislav Háber
(zo zbierky
Štvrťstoročie
lásky)