V železnom brnení ako šupinatý kapor pribíjam klincami na
skrížené drevá dve ruky a pár nôh. Železo vniká cez kožu a svaly,
ozve sa slabý ston. Križujem, a viem, že seba. Fajčili sme ciga-
retu za druhou. Sanitári si sadli s nami. Ticho prenikalo do dy-
mu. Vždy pred cestou si treba posedieť, vždy pred cestou, vravela
si. Minúta úcty samej za seba. Na kolenách som hľadel do tvojich
prázdnych očí, potom ich prikryli plachtou, aby konečne zmĺkli.
Vlastnú tvár som v zrkadle nad umývadlom nevidel, bola už tiež
pod plachtou. Ty si moja zlatá rybka, zasmiala si sa, keď som ti
kúpil koncom novembra celkom čerstvú ružu,po akej si túžila do
truhly. Nebola zo skleníka, bola to zimná ruža s červenými líst-
kami na okrajoch skoro do čierna.
(zo zbierky Pokoj rezbára)