Keď sa dotýkam tej smiešnej pravdy
na prelome doterajšieho
pohŕdania
ňou a vlastným poznaním, musím pripustiť
možnosť,
že ak by som nesiahol po tebe,
Isidore Ducasse comte de Lautréamont,
aj tak by som to vedel.
Ten výsmech prázdnym dlaniam,
ktoré v pokore prirodzenia
čakajú na spasenie,
bez chuti siahnuť, aj keď chybne, na Parnas,
sa mení v úctu, či práve oni nie sú múdrejší
a lepší-krajší
v prostote,
že sa o to nepokúsili, a ten
čo skúsil, prišiel až po
začiatok ich bytia.
Sklopený zrak do zeme,
z ktorej vzišiel prvý pohľad.
Neviem, mám zvláštne chvenie,
asi som to vedel,
ale kde bol potom začiatok a kde
koniec relatívnosti myslenia?
Hnus nad sebou sa rýchle mení
na samozrejmosť a dokonca pýchu,
že aj keď som to vedel,
ostal som tam, kde som.
Nedokážem viac postihnúť slovom
sled mysle a mrzí ma a trápi,
že umenie vo svojej nahote
nie je ničím iným,
len nezmyselným blúznením nahých tiel,
zúrivo búšiacich
na dvere večnosti.
Po meči či či či…
V tomto prípade úplnou náhodou
by som musel a musím brať
nielen ich, ale aj vlastný dych v rytme moci.
I keď som megaloman a verím, že ním nie som
ako každý iný, ktorý tvrdí,
že vie o sebe, že patrí k bláznom,
no už tento osamotený fakt vyvracia
jeho tvrdenie,
pretože blázon tvrdí vždy opak.
Takže aj keď výnimka utvrdzuje
v sebe formu vzoru líšenia,
musí celkom iste zmeniť pravidlo,
aby viac už nik nemohol povedať,
že precedens jej trvania
ohrozuje domnienky tejto veštby.
Stanislav Háber
(zo zbierky Pokoj rezbára)