nespomeniem
napadá mi len detská vyčítanka:
rakovina mala raka čo jej
spadol do blata
bola tu celkom milá pani
v čiernych šatách
nespomeniem si ani na jej meno
mami
bol som sa tu po rokoch pozrieť
na tom oddelení kde tá milá pani
víta hostí a kde kosí kosti
nesmial som sa iba sa mi smiali líca
my sme tam stáli nad svojimi hromádkami koží otrockých
nad svojimi telami popísanými
chorobopismi to je literatúra
koľko poézie z rádiológie
vytrhla mi srdce z tela
prečo by to asi chcela?
zovrieť mi ľadovými prstami hrdlo
čo jej to zase v hlave „prdlo“?
ten pocit
že som sa tu narodil
omylom
ale neodletím odtiaľto komínom
Stanislav Háber
(zo zbierky Intimity)