tú košeľu čo máš tak

 

rada a potom ti

 

rozhryziem ale len

 

jemne tvoje bradavky

 

aby si mi nemusela

 

požičiavať nadávky

 

na moje večné

 

dobiedzanie ktoré

 

vlnovito ukolíše

 

ženu v tebe

 

do všetkých vrchov

 

prenesených myšlienkou

 

na kolená a pod ne

 

do tej jamky na tvojej

 

pravej nohe

 

ktorú mám radšej

 

ako všetky ostatné

 

a na tvoj luk

 

napnem môj šíp

 

to si píš

 

 

Stanislav Háber

 

(zo zbierky Sto plus jedna láska)