pri padajúcich viečkach
sťahuješ rolety
ktoré roztočené otvárajú
všetky plynové pedále
zaseknuté v myšlienke
na nové ktoré sa neobderie
zakrátko sa spustí dážď
a ty mi vravíš čo nespíš
šaliem za tvojou zlatou
ponožkou mi stieraš
smiech z očí aby sme
nevideli sami na seba
ale len na
Stanislav Háber
(zo zbierky Voňavé milovanie)