…a predsa existuje peklo, vážení
2. novembra 2010,
haber,
Nezaradené
Oceľovosivé more čo bolo nad hlavou tam hore
a odtrhnutá slza z viečka bolí
čas utopil spomienky v mori
mlynček čo melie všetky obrazy v mysli
sa zasekol keď pravda hlavu čistí
Lebo existuje peklo verte mi to nie sú
rozprávky starej matere peklo v každej
duši čo horí a v tom plameni sa
naše srdce zbavuje hrdzí
Čo z neho zostane aká zuhoľnatená
troska alebo snáď vybrúsený diamant
Keď prvá mala v raji zhrešiť žena
a opäť žena dostala najkrajšiu úlohu
– priviesť na svet Spasiteľa
Aké plamene nás zovrú v náručí
ten oheň najčistejší z plazmy
slova
Raz som už tou pecou prešiel
a prejdem ňou po smrti tela znova
Bola tu moja mama čo ma vzala
po svojej smrti do očistca
podala mi ruku a povedala:
Poď teraz ti ukážem čo je to smrť
A pred mojimi očami všetka
zloba čo som rozdal od narodenia
šla teraz v inom poradí –
prežíval som ju na sebe akoby mi ju
robili iní
No iní boli nevinní to ja som
sám sebe najviac ublížil
tým že som ubližoval druhým
To je to peklo čo nevidíme
a predsa existuje vážení
čo sa smejete z plného brucha
potom budete ľutovať že ste
nedržali hladovku na protest
proti vlastnej hlúposti
Stavate si pomníky z blata ničoty
kde skladujete odtrhnuté slzy
z viečok vašich obetí
hromadíte bohatstvá hlúpych
hmotných uspokojení
tam kde je púšť vašich
márnych nádejí
kto by vám závidel
nebuďte hlúpi
závidíte len vy sami sebe
to že ste niekedy mali
cez oči tú hrubú pásku
hmoty
lebo predsa existuje peklo
vážení
Stanislav Háber
(zo zbierky Dva tóny)