život a všetky jeho

 

zavírené kruhy v nás

 

len Shakespeare

 

a jeho snenie

 

že sme z tej istej

 

látky utkaní ako

 

naše sny

 

a ty

 

ma učíš snívať

 

hoci tvrdíš niečo

 

úplne iné

 

že snílkom som ja

 

a tvoje nohy

 

stoja pevne

 

v stĺpoch všetkých

 

katedrál

 

ale do nich

 

sa modlíme my

 

muži znásilnení

 

vlastnou predstavou

 

v pomätení všetkých

 

žiadzí a preto

 

je žena vysnívaná

 

aj keby v reály

 

sa jej to samej

 

vôbec nevidelo

 

Preto snívaj so mnou

 

svoje sny

 

utkaj sa mojou látkou

 

predstavy naložená

 

nariekaním nad dúhou

 

zapadnutou do kruhov

 

ktoré rozvírené

 

dvíhajú mi ťa

 

nad opony upradených

 

závesov zapadnutých

 

divadelným prachom

 

z nás

 

V maske dňa nahodení

 

klameme vlastné telá

 

a cela zahnutá do rohov

 

zakrýva nám skutočný

 

sen rozprášený

 

vesmírom iných

 

rozžuvaných hviezd

 

spálených plazmou

 

energie z milovania

 

čo potiahne atóm

 

k rozbitiu a rozvitiu

 

nasúkaných lán

 

len sa hrám

 

s tvojimi očami

 

a ty ma hádžeš

 

s kockami v pohári

 

džin v nepošúchanej

 

lampe (z)hrdzavie

 

 

 

 

 

 

Stanislav Háber

 

(zo zbierky Sto plus jedna láska)