vyzváňa obsadzovacím tónom

 

obhorený papierik

 

upečený nad ohňom

 

spomienok zívajúcich dní

 

čo to tak rýchle všetko zbehlo

 

život a smrť teplé žriedlo

 

keď nehy sa menia na hriechy

 

a dni už nie sú tým farebným

 

kaleidoskopom zvíjajúcim sa

 

v rýchle miznúcom čase

 

kamienok v prstienku

 

ten osadený do kovu

 

na pamiatku Prométea

 

na pamiatku nás

 

keď sme ešte stáli

 

nahí pri múroch veselých

 

smútkov

 

aby nás oheň prečistil

 

v plameňoch dohasínajúcich

 

citov ktoré zasvietia

 

z posledných síl najkrajším

 

svetlom lásky keď poznaním

 

nezískame vieru ale vierou

 

poznanie vchádzajúc do dverí

 

domu na vrholcoch kopcov

 

kde nás príjme ten

 

ku ktorému ideme a

 

snažíme sa čo najrýchlejšie

 

utekať aby nás tak nebolel

 

každodenný deň

 

 

 

Stanislav Háber

 

 

(zo zbierky Dva tóny)