Pred dreveným plotom

starého domu

stavajú betónový monolit

šedého tónu

v každom denníku

odhlučňujú ulicu

 

Svetlo malej kaplnky

čo stála stáročia v tieni

ostrovček v mori parafráz mesta

mnohých obrazov detstva

keď kone ževraj ťahali vozy

hrôzy pani neurózy…

Tam kde sa nafta sype

premenená na ticho

papierových mincí

vymysleli perpetum mobile v ošarpanej garáži

Deti sa chodia k nemu hrávať

Každé z nich chce naštartovať raz

ten zázrak

viem

ako končia tieto sny

 

 

Stanislav Háber

 

(zo zbierky Egotikon)