Elégia lásky a utrpenia
7. marca 2011,
haber,
Nezaradené
Milujem ženu domovinu vlasť otčinu
leziem na tatranské štíty
spúšťam sa dole ku Gabčíkovskej zdrži
z vrchu Urpín kontrolujem Banskú Bystricu
na prsiach je najlepšie zaživa
po smrti už len rovno do neba
Kriváň spájam s Popradským plesom
v Šariši pri kaplnke Chválabohu
si vydýchneme v čase až ti
z Morského oka vypadne slza rozkoše
Vlny uzmierenia tiel a dubnícke opály
vydoloval som ich spod dlhých rias
čo všetko ma tu môže miasť
domovina mať moja otčina vlasť
Milujem sladkú ženu
dotýkam sa vzrušených erozón
od najsevernejšej v Oravskej Polhore
po roztiahnuté stuhy nôh
v sútoku Dunaja a Váhu pri Kolárove
šťastie pod Zoborom v materskom lone
Sedem čakier Slovenska
medzi Bratislavským hradom a Mierovým námestím
cez trnavské arcibiskupstvo na hrad v Nitre
po Muránsku planinu až k Vihorlatu
neobídem Litmanovú a našu matku božiu
s výdychom zložím batoh na Orave
sedem kilometrov od priehrady
zakliateho smiechu
Vnoriť sa do hriechu
s mníchom Cypriánom vyletieť
nad Gerlachovský štít tvojho orgazmu
v Slovenskom raji držať sa za ruky
prázdne sú všetky záruky tiel
keď som ťa potichu bozkať smel
domovina vlasť matka milenka žena
mi je stále v mysli života
milujem ženu ako štát
jej telo má rozlohu sladkých
49 tisíc kilometrov štvorcových
toľko mi je v duši stvoriteľ
väčší než celý svet a vesmír
vynásobený na x-tú dohromady
Cit lásky nie je zúžený
na domovinu vlasť ženu hriech
zrátaný súčet rovná sa – Boh
ktorý nás nesie v srdci do diaľok
Nie si mi taká horká
vášnivá bolesť ktorá pramení
z rovnováhy božieho utrpenia
spravodlivo nám nakladá na kríž
náklad ktorému neunikneme
je zabránené pohnúť našim
osudom aby sa nám zjavili kosti
v opačnom postupe rozkladu
na mohutný hlas
z tmavého lesa sa prach
zdvihne a kosti zaštrkocú
priľnú k sebe v novom cite
hroby sa odkryjú
kostry vstanú vo vytŕžení
obalia sa žilami a svalmi
vymodelovanými z hliny
Bytosti pokryje koža
čo v nich nebude
– duša
iskra ľudská človečia
To je tá elégia
smutný žalospev
nad láskou čo tu bola
je a príde len spráchnivené
kosti ju už nevidia
Hoci o nej snívali a milovali sa
s každým potokom
živicou na kôre stromov
ihličím pichajúcim do svedomia
vodopádmi skokmi valiaca sa voda
spenená bujará mladá
koberce vystlané machom mŕtvych tiel
stále dookola začína sa nový diel
V podobenstve o hrnčiarovi
Jeremiáš zakódoval poznanie
ktoré platí aj do budúcna
že ak sa hrnčiarovi skazí nádoba
čo miesi v rukách z hliny
hrnčiar z nej vyrobí inú
než tvoril predtým
milenka žena vlasť otčina
sa zmení na hrnčiarskom kruhu
ak nádoba nevydrží rozpadne sa pohár
– to sa nesmie stať –
trojuholník vo vesmíre pretína kruh
v ňom sú tri duševné centrá ľudstva
milenka moja žena otčina vlasť
je tretím vrcholom trojuholníka
božím okom na tele zemegule
Stanislav Háber
(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)