Vzduch mŕtveho psa
dychčí mi do ucha
o tých sviečkach
z ktorých si
modelujem z vosku
pri rádiu v noci
za čias vypnutej
elektriny nové
hračky a ty
si niečo také
nikdy nepoznala
z hudby bijúcich
zvonov sa ma pýtaš
či to kostol
rozkvitol som ti
do opálenia na
našom súkromnom
kúpalisku hľadania
a vosk tečie zo mňa
do teba za nehu a za
slnko je žehlička
v tvojich rukách
s fotografiou na lavičke
Stanislav Háber
(zo zbierky Po rebríku do neba)