Návaly oblín tvojho tela
ma zavalia na dva dni
a pluh sa k nám nedostane
lebo nechce a ani ja potom
netúžim lebo som spokojný
to len ty hovoríš
o starej žene hoci v tebe
stále drieme dievča
z mojich dní a vidím ťa
očami aj o generácie
mladších ktorí ti hovoria
že si krásna
a ja sa neponáhľam to len
neustále prichádzajú
malí trpaslíci ktorí svet
zapratávajú novými smetiami
nešťastných druhých žien
kým sa ti čižmy zabárajú
do bieleho asfaltu a ja súhlasím
že sneží
vtedy keď ty si neoddychovala
a nič si nestihla
len ten kladný zápor
a hrniec som nakoniec umyl
bubnovaním myšlienok
ktoré bombardujú smaltované dno
v nás a odtok sa rozosmial
do dupotu kvapiek
tancujúcich kankán
Stanislav Háber
(zo zbierky Skameniem)