Nik tak presne neodhadol
život a všetky jeho
zavírené kruhy v nás
len Shakespeare
a jeho snenie
že sme z tej istej
látky utkaní ako
naše sny
a ty
ma učíš snívať
hoci tvrdíš niečo
úplne iné
že snílkom som ja
a tvoje nohy
stoja pevne
v stĺpoch všetkých
katedrál
ale do nich
sa modlíme my
muži znásilnení
vlastnou predstavou
v pomätení všetkých
žiadzí a preto
je žena vysnívaná
aj keby v reály
sa jej to samej
vôbec nevidelo
Preto snívaj so mnou
svoje sny
utkaj sa mojou látkou
predstavy naložená
nariekaním nad dúhou
zapadnutou do kruhov
ktoré rozvírené
dvíhajú mi ťa
nad opony upradených
závesov zapadnutých
divadelným prachom
z nás
V maske dňa nahodení
klameme vlastné telá
a cela zahnutá do rohov
zakrýva nám skutočný
sen rozprášený
vesmírom iných
rozžuvaných hviezd
spálených plazmou
energie z milovania
čo potiahne atóm
k rozbitiu a rozvitiu
nasúkaných lán
len sa hrám
s tvojimi očami
a ty ma hádžeš
s kockami v pohári
džin v nepošúchanej
lampe (z)hrdzavie
Stanislav Háber
(zo zbierky Sto plus jedna láska)