Pri vode
som sa rozplakal
nad dievčatkom
z vedľajšej deky
so slzami vyčítala tete
vlastnú mamu
ktorú vliekli opitú
dvaja chlapi
Prosil som ťa
odíďme
dieťa opakovalo
– Nemá úpal
počítala som
vypila osem pív
Viem že dievča
malo pravdu
teta odpovedala
– Má úpal
neboj sa
to prejde
Na pláži som
zhrnul kamienky
a povyberal len tie
biele
On dá podľa Zjavenia
sv. Jána tomu čo má
poznať biely kameň
Slnko pieklo
nechcel som
ale šiel som do vody
Plával som dlho
viem
potápal som sa
v strede obzoru
dookola vodná šírava
nechcelo sa mi
von do sveta
hlúpych dospelých
a uplakaných
detských očí
Privolali ma sirény
sanitky a policajtov
vlny ma vypľuli
na brehu
kde po dievčatko
prišla ďalšia teta
a neznámy ujo s autom
podalo mu ruku
nasadla
neóny policajtov
a sanitky zanikli
na blízkej diaľnici
aj s opitou mamou
Bol si dlho
povedala si
už som sa bála
že si sa utopil
Také šťastie mať
nemôžem odvrkol
som a zaspal
na lehátku
– Je to medveď?
pýtala si sa
na biele kamienky
za mojou hlavou
– Alebo miesto kde
pristanú ufóni?
Zasmial som sa
a šiel späť zbierať
biele kamienky
a prial som si
aby raz až dievčatko
vyrastie
skladalo z kamienkov
bielych medveďov
Stanislav Háber
(zo zbierky Sto plus jedna láska)