Raz aj tak zomriem
a zavriem svoje slová
navždy v sebe do väzenia
a nik sa nedozvie
už odo mňa nič nové
a nebude sa pýtať
čo som mal na mysli
keď som obdivoval
tvoje nohy natiahnuté
vo vani a či som sa
modlil pred oltárom
bude to všetko úplne
jasné každému
že sa nepotrebuje
už za mnou obracať
lebo život je nasmerovaný
do budúcna
to len ostatky svätca
Jána Almužníka zostávajú
pod stropom chrámu
svätého Martina v Bratislave
pod zlatou korunou
držiacou strechu
aby nepadla do neba
ale mohli sme sa na ňu
dívať že pod ňou
viedli na koňoch kráľov
a ich svadobčanov
vyprevádzali sme im truhly
kým Panna Mária z podstavca
v strede lode ku mne
prehovorila kamennými
perami a zašepkala
láska v rovnakom kruhu
dookola ktorý všetko
sprevádza a ty zasa
nevidíš tie obliny
kde sa spájajú
minulé a budúce
bozky požičané
od jazera hladkých
krkov rozvalených
v myšlienkach
Raz si na mňa
počkáš a ja ti
jazykom poškrabkám
návod na okrúhle
smútky vytlieskané
obecenstvom pod pódiom
nášho vzorca
Stanislav Háber
(zo zbierky Sto plus jedna láska)