Sme opäť na chvíľu
zakliati v práci
dobývania zrniek
prejedenej hmoty
zamiesenej do odpadu
ktorý vychádza z ľudí
v premenách energie
a predsa je jedna
ktorá nezanecháva
žiaden odpad
tá čo nás spojila
a naďalej spája
a ty kráčaš ráno sama
som s tebou v mysli
a rozprávame sa
ako inokedy hoci
každý na inom mieste
našej zemeguli
a vidím ťa obliekať si
pančušky i keď ty
si v spálni sama
Stanislav Háber
(zo zbierky Sto plus jedna láska)