nosím si čiernu dieru
do nej schovávam tvoje svetlá
a nikomu ich nedovolím
uvidieť
nie nie som egoista
je to úplne normálne
ale niekedy ma to prekvapí
dostredivo zbieram
tvoje odstredivé slzy
navlečené na šnúre spomienok
mám tušenie tieňa
že ma raz z neho vytiahnu
tieto slané perly
odhalia každú bolesť
natlačenú do osudu
a svet je taký úbohý
keď krája neustále
nové ľudské údy
na túto dennú kapustu
v noci sa stromy nakláňajú
do nášho okna
aby nám korunami žehnali
na cestu obrúbenú liahňami
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)