Vieš ako zúrim
keď ťa niekto vyzlieka
pohľadom a ten starý
chlipník v Nemecku sa
triasol ako huspenina pri
pohľade na tvoje oči
kým mladý Fritz ti
daroval pred mojim zrakom
bielu ružu fakt som bol
nahnevaný v tom úzkom
hotelovom prítmí kde si
bola opäť iba moja a tí
dvaja si mohli oblizovať
svoje ruky ktoré som ti
daroval rozkrájané na žeravé
pahreby nahrnuté na moje
hlavy sa začali rozpadávať
s polovičným náskokom som
zhltol kvasenú kapustu na
biskupskom handelplaci
Kým autá sa rútili v bielej hmle
nenávisti k odtrhnutým lupienkom
rozprášených slamienok po klobúku
sveta sa mi nechce šmýkať čo ti poviem
tam v mystickej katedrále môjho ega
staviam hrubé múry za ktoré mi
nik nepresiakne ničím čo nechcem
V pokore zohavený popolom
vlastného tela sa rozpadávam na voskové
mlieko nasiaknuté vôňou pižma
ale tak von oknom drž ma
aby som nelietal s nohavicami
v rázporkoch bytia kde sa rezance
krútia nastoknuté na háčiky
prázdnych dní v temnici temna
Nechám sa rozmasakrovať tým mäsovým
mlynčekom nádejí roztočenom vetrom
zvončeky cilinkajú naučeným sovím
pohľadom lovím tučné prasa zabité
na počesť orosených pavučín
tých hodín navoňaných lesným medom
kam sa dám
ku komu sa stretnem
nesúrodý makový rožok nasiaknutý
chlebom všetkých zúrodnených dolín
nahodených v čipkovanom obruse
bodľačín zašliapnutých v blate
hranatých figurín
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)