Na jedálenskom stole som zabudol malý klinček po márnych snahách
stĺcť si byt.
Okrem neho na tanieriku dva nedojedené ohryzky z kukurice, ktoré
mi tu nechal syn.
Žena zavrela za sebou dvere. Chvíľu myslím na to, že klinec zjem
a bude mi horšie.
Radšej sa ním pokúšam prebodnúť si kožu na ľavom stehne.
Zvláštne chvenie v rukách, pomaly dojedám ohryzenú kukuricu,
neón z kuchyne odpadáva od únavy. Nedokážem sa premôcť a vraziť
si klinec hlbšie do svalu. Pud sebazáchovy ma zastavuje, nie, eš-
te raz to skúsim…
Piatykrát som si myslel, že už tečie krv. Stále len bodka,
vpich a nič.
Som zbabelec?
Už nebolí, skúsim pridať viac síl…
A v starobe, až za nami budú všetky štekacie beštie vrešťať, si
vychudnutí a skostnatosenilní pustíme plyn v spoločnej kuchynke
starobinca.
Skúsil som predpremiéru v prenajatom byte s plynom zo Sajuzu, nad
ktorým som rozpálil nôž, čo si ním inak krájame chlieb, až bol
žeravý,a potom som si ním pred manželkinými plnými očami vypálil
do mäsa na predkolení tri čínske znaky. Z kuchyne odrazu zavial
smrad ľudskej spáleniny. Nič vám pritom nenapadá? Ak nie, dám vám
radu – zmiznite medzi podpalupopoludniny…
Stanislav Háber
(zo zbierky Pokoj rezbára)