Staničná čakáreň
zašpinená slovami
Myšlienky o Márii
presiaknutá maľovka ako freska
s dieťaťom na rukách neviny
Hrubé múry s opadanou omietkou
svedomia
Nemluvňa nechápe
prosbu očí o ľútosť
a maličkosti teplých vecí
z plodov jabloní
V jednote umelej hmoty
prstami dýcha
na skrehnuté ústa
relikvie plaču
veľké obrady čakania
Sama žena
dieťa spí na letkách krídel
zo slabosti lásky…
V staničnej čakárni…
Za účasti
svedkov špiny
z nôh osudu číta román
bez konca
a uzly uznania
sú vyťahané žily na rukách
mapy vrások
prezrádzajú
vznik nového svetadielu
lásky
Každá mama je sama o sebe
pevninou teplej zeme
domoviny
Stanislav Háber
(zo zbierky Egotikon)