(Jozefovi Polákovi, 17. 2. 1900 – 11. 8. 1986)
Už mu nemôžem napísať:
dedovi
Už ho môžem len osloviť
do neba pošta nechodí
Už som bol v hrobe
preto žijem
v dedovej zemi
som kľačal
kým mu tam dali
truhlu starej mamy
Jeho ruky boli
dopraskaná kôra stromu
keď nimi chytal
lyžicu i nôž
lásku a lož
V zápästiach držali ho okovy
bez práce mu v ústach
vyschýnali zuby
Kolesá bez ciest
pod očami kruhy
„… hladkal si ma po vlasoch
a vymýšľal mi rozprávky
Naučil si ma hrať karty
a keď si fúkal na ústnej
harmonike
v očiach sa Ti leskli slzy
Tvoje obľúbené melódie
sa spolu s Tebou premenili
na prach
Zostali iba tie mozoľnaté cesty
dedičstvo hrubej kôry stromu nášho na veky“
Stanislav Háber
(zo zbierky Egotikon)