Múza sa dvakrát neobzerá
odchádza s nosom
dvihnutým dohora
V daždi ťa prichýli
v zmoknutom podchode
trikrát sa snažíš ju
pobozkať na pery
Omyl
v hrsti z objatia zostane
Ti toto pero
čo píše po papieri
Ona zazerá na oblohu
Prší rečie
a ty vieš o čom hovorí
– má ťa plné zuby –
Flirtuje na slepo
na diaľku
odkiaľ čaká útok
Ty sa trasieš od trémy
a ústa nie a nie otvoriť
a
a
a
nič
a
a
a
si to znova ty
a opäť opustený
Odmietaš uveriť
že od a je najbližšie
z
si nemý
primus inter pares
chodiaci invalid
a
stačí málo
chvíľu bez fráz
rozprávať priamo
Stanislav Háber
(zo zbierky Egotikon)