Čas od času
samota v noci rastie k tŕniu slov
sám starý pán s bielym psom
kráča s ránom
Aký pes
taký pán je ubrechaný
na ohnutých ramenách nesie
celý svet
Pár krokov tam a potom spiatky
cez spleť myšlienkových parabol
v ušiach mu vyhráva hudba
májových veselíc
keď bola zem nad hlavou
a slnko pod nohami
V rukách zvierajúcich knipel
pretváral železo
a doplnky z plastov
na medový kruh
Hore – dolu
Ako teraz
keď kolotočiar končí
vypína centrifúgu
v poslednom bode
pod zemou
Stanislav Háber
(zo zbierky Egotikon)