Utekám cez blato sídliska na autobus
má iné číslo jari čo v noci mešká
sedím za šoférom a podopieram okno
vozidla značky Ikarus – bez krídel
rátam zapálené sklá od konca Petržalky
až po most cez Dunaj počet rokov
či dní mesiacov týždňov kým budem žiť
svet koľko potrvá spolu so mnou
ako dlho ma znesie na širokom chrbte
okná betónovej Mekky Slovenska
od nemocnice svätých Cyrila a Metoda
rátam svetlá a chcem ich uchovať
v duši aby mi svietili v budúcich tmách
Koľko osudov ľudí za sklami
s pohľadom dvíham celú hlavu
rad vežiakov stúpa v mori panelov
Okien je tisíc sto deväťdesiat jeden
ten počet mi na nič nesedí
Na roky veľa na dni málo
cifra čo sa ma netýka
ale tých za oknami
v noci keď pred jarou život mlčí
Možno mi neznáme božstvo prikázalo
zrátať spravodlivých
a či tých čo zahynú
mením rátanie oblokov
počítam aj tie čo sú v tme
aby boli pri sebe
chcem zachrániť celé rodiny
katujem mnou označené okná
môžu byť životom i záhubou
iné sklá som nestihol označiť
Moja cesta od lekára z nemocnice
sa mení na urputný boj o každý oblok
o každé svetlo môjho vnútra
našiel som ho v nočnej Petržalke
Svieti mi nádej že som blázon a rátanie
na osude vinných i nevinných nič nemení
som číslo tisíc sto deväťdesiat jeden
toľko je požehnaní ktoré som vyslal
k mlčanlivým oknám v mene Krista
Stanislav Háber
(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)