Farby čo si mi farbila
vo vani na dlani a
druhou rukou si mi
mokrila dosah na
strely na blízky
boj oka s nosom
lebo blázon som i
taký aký páchnem
potom slín
lietam s mutovaným
hlasom že mi
klamár s bosými
ušami odtrhol zo
sna kúsok hrotom
nadávok na to
čo nie som a
čo som členkom
s čelenkou na okraji
reklamy za nimi
tými úspešnými
brechajúcimi psami
kým moje karavány
kráčajú rovnomerným
krokom s tým otrokom
namiereným do
srdca roztiahnutých
bokov s pocínovanými
okrajmi rakvy s
nocou vyvetranou
od vína a všetkých
tých smradľavých
handier na papier
čo zbierajú daňovníci
do mlyna na perzské
bankovky čo im tečú
sliny z núl na konci
a uprostred je mäkká
tmavá noc nasratá
od prepálených dráh
tých diskov zabitých
krvavo pomstených
nábojmi do hlavní
laserových kopulačných
omylov
to si ty tá hradná stráž
i mokrá púšť mojich
túžob vytiahnutých
z močarín piesku
ničoty posypanej
marmeládou opľutých
hrdinov zomknutých do
šíkov bez bojových
motívov a vôbec
schopností sa
nasrdiť ako kocúr
v strehu pri bránení
svojho hradu
nepridá mi Bachov
orgán do nálady
odvahy postaviť sa
vlastnému vrahovi
z očí do očí a
z úst do úst
to áno áno áno
a nie nie nie
mĺkve bruchabolenie
Stanislav Háber
(zo zbierky Dva tóny)