V odhodenom kabáte nájdem
náhodné stretnutia s prepálenými
papierikmi sa hrá
vietor odnáša temné
myšlienky sa kotúľajú po líci
v podobe slaných pozdravov
jari sa už snežienky nedočkali
vykopali sa všetky staré
hriechy maľované na zrkadielka
naivne vyzerajúcich
snár zaklapol svoje listy
zelené babie leto vykúpané
potočiar otočil kohútikom
vytryskla tvoja neha
zradne ma stiahla do víru
kam sa uberám
tam pôjdem vždy sám
nie je nik
kto to vie že krik a stony
sú iba záchvevmi odchádzajúcej
hmoty sa lepia na všetky
idey aby ich vykrkvali
do zlatistej podoby
zapadnutého slnka
ktoré sa kotúľa oblohou
vyhodené z vreciek malých
šarvancov naháňa ich strach
to temné búšenie srdca
že predsa
že prišlo nahé krásne dievča
z ich snov
aby to bolo potom presne
naopak vstúpili znova prvýkrát
do kaluže zablatených smoliarov
ukradnutý deň
kam odišla si bosá
tak blízka chveje sa tvoje
ružové a aj tak vzdialená
ako mesiac na oblohe
chcem kúpiť všetky tvoje
pozemky a záložné práva
na lásku sa neopíja ani nebije sa
pre ňu lebo trvá aj keď my sme
odišli do iných vĺn sme ponorili svoje
telá odovzdáme telám
v dychtivých nádherách
roztiahnutých rukavičiek
zabudnutých na stole
všetko sa okolo neho krúti
zem hviezdy nebo
v kúpeľni mi svieti
tvoje oblé
dlane zapreté do kuchynskej linky
na ktorej rozvoniava milovanie
v silnej káve zrnká prezrádzajú
naše poznania
usadenina rúcania slonových
veží sa dotýkajú lúče
nikdy navždy nie sú
v tme ukryté parády
vyladených strún konania
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)