Kamienky škrípu
pod krídlami ťa svrbí
smäd túžobne čakaný
keď ma nechceš
vpustiť do svojej sopky
a chrlíš krvavú lávu
sama na hrudi
zapnutá do medailónu
z masky klamania
s inými druhmi
nešťastia
lebo všetky musíme
prežiť na hrane
aby sme neupadli
do letargie sebaklamu
rozbitého porcelánu
čo je ako dogma
krehká ale pevná
zároveň a rozbije
sa ľahučko do
perín zapriahnuté
slnko klávesnice
mojich …ujovín
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)