Viem že to sklamanie
máme zasadiť a
s láskou polievať
potom ti vyrastie
do nádhery sa hneváš
a tvoja nešťastná tvár
je to čo mi trhá srdce
chcem niečo urobiť
zasiať nové
zo zlého spraviť dobré
chcem ťa objať
stisnúť pohladkať
utíšiť a vrátiť
vieru
lebo ty si mi ju
dala prvá
prvosienka po silnom
mraze vypálená
v tvári čistá
bez hriechu
a jedno viem
že my to znova
zvládneme nie pre moju
silu ale pre tvoju nehu
klopem na hlinu
a počujem spätný
tlkot rýchleho potoka
ktorý z nás vykrajuje
v ľade kvaple
a okuliare
po návrate z domoviny
vymodlenej fantázie
tých päť žemlí
čo som ráno priniesol
teplé z pekárne
Stanislav Háber
(zo zbierky Popísané páperie)