Po vetre
sa šúpem
na zemi
tesne v garáži
pri tvojich nohách
aby sme po prechádzke
zdreveneli na
minúty na smiech
svätého pod krížom
ktorý ťa oslobodzuje
v návrhu ďalších
záväzkov a metrov
čo ti miznú
pod chodidlami
a meriam trasy lietadla
krokovaním prstov
na nákupy v bezcolných
bufetoch tých čokolád
čo jem naraz na hlt
spolu s tebou
zákuskom do mojich
úst a potom na víkend
sa počasie zhorší
a ty čakáš ďalších
stopäťdesiat miliónov
kilometrov na ďalší
bod slnka za jeden
veď sme jedineční
pred vetrom otáčania
planéty na vymedzený
čas s presahom za
čo sme začali
Stanislav Háber
(zo zbierky Po rebríku do neba)