Kričiace kamene je román, ktorý mi vyšiel v januári 2017 v Ikare
a možno ho nájsť v každom kníhkupectve, ak sa naň budete pýtať, lebo vyložený medzi novinkami by ste ho len ťažko hľadali. Prečo, neviem, ale tak to je na celom Slovensku. Minule som ho hľadal v kníhkupectve v Košiciach, kde sa prevážna časť románu odohráva a hľadali ho v sklade dobrú pol hodinu, ale našli ho. Nuž predávať knihu v sklade je výborný marketingový nápad. A hoci v ňom píšem o jednej nevyjasnenej vražde, pričom recenzent Andrej Ferko napísal, že som hádam jediný autor na Slovensku, čo dokáže takýto román napísať, snáď mi pre tento román nehrozí smrť?
Teší ma, že verejnosť viac zaujíma, prečo som dostal 8. marca 2017 anonym s vyhrážkou smrti s 9 mm ostrou guľkou, než by to malo zaujímať orgány činné v trestnom konaní, ktoré z tohto jasného trestného činu chceli urobiť priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Anonym som dostal po mojom verejnom vystúpení na výzvu pána Pavla Demeša, aby som sa vyjadril k únosu a smrti Remiáša. Tu som spomenul, že nepochybne vraždou bola smrť M. B., ktorý najprv navštívil nové spojky na Oskara Fegyveresa a to Miloša Lauka a Ľubora Kovalčíka, potom šiel na políciu, kde urobil výpoveď, že Remiáš mal spory v podsvetí. Skôr než mohol M. B. svoju výpoveď zopakovať pred vyšetrovateľom, našli ho zhoreného v aute a ruky mal za chrbtom zviazané drôtom. Už to zverejnili v diskusii k mojim blogom iní, čiže áno, myslím Metiho Buberníka. Som rád, že sa na jeho vraždu nezabudlo a teda je viac ľudí, ktorí si ju pamätajú.
Meti Buberník bol občan SR kosovsko – albánskeho pôvodu. Nakoniec aj popletený publicista, ktorý si myslí, že je v poriadku, ak bol šéfom kontrarozviedky SIS a zároveň novinárom v denníku Sme potvrdil, že ako blízky priateľ Remiáša vedel o jeho vzťahoch a stykoch s albánskou mafiou. Neinformoval však o tom vraj preto, lebo on bol presvedčený – mal silnú vieru – že za všetko môžu Mečiar a Lexa.
Rovnakú, ba možno silnejšiu vieru mal Oskar Fegyveres, keď urobil video s Laukom a Kovalčíkom, na ktorom povedal, že ak by sa im dvom tiež niečo stalo ako Remiášovi, nuž majú všetci vedieť, že ich majú na svedomí Mečiar s Lexom. Čiže vraždy sa ešte nestali a už boli označení vrahovia. Remiáš zomrel a vyšetrovanie ukázalo, čo potvrdil 19. marca 2017 svedok vyšetrovania advokát Ľubomír Hlbočan, že Remiáš zomrel bez cudzieho zavinenia. Lenže médiá na Slovensku ovládajú novinári typu Petra T., ktorí ak aj majú fakty, nuž radšej uprednostnia svoju vieru.
A neschopná časť politikov, ktorí nemajú čo občanom ponúknuť, traumatizujú vyše dvadsať rokov verejnosť s takýmito ľuďmi, čo majú radšej svoju vieru ako fakty!
Nik nemusí mať rád Mečiara a Lexu, rozhodujúce však je, či niečo pravda je, alebo niečo pravda nie je. Zo silnej viery vznikol aj film Únos a ľudia sa teraz utvrdzujú, že ich viera bola správna, aj keď fakty hovoria niečo iné.
Rovnako nemusím mať rád herca Maroša Kramára, ale musím uznať, že niečo dokázal a mať k jeho práci patričnú úctu. Na Slovensku sme si zvykli, že ak nám nie je niekto sympatický, tak ho dourážame a nenecháme na ňom suchej nitky. Každý si sám vystavuje svoju vizitku.
A ani silná viera nezmení fakty o Mečiarovej amnestii, ktorá bola vydaná ako humánny akt, aby žiadna ďalšia prípadná smrť, nehoda, či vražda dvoch nových spojek Lauka a Kovalčíka nebola spájaná s politikou. Aby sa ju neschopní politici nesnažili vydávať za vraždu a tak v roku 1998 ovplyvňovať voľby.
A komu sa nepáči, čo píšem, lebo iba tak môžem chrániť svoj život, ak polícia neodoberá podozrivým odtlačky prstov, nuž nech ma takí ľudia majú všetci radi. Každý sebe vlastným spôsobom…