Vietor vyfúkol plastikové vrecko z koša
oblepilo železnú žŕdku plota
plastikový tvar sa pokrčil
do podoby stvoriteľovej tváre
Smeje sa na mňa a vo vyhni na nákove
kladivo bije na moju dušu
Nie je najčistejšia
(inak by sa pod údermi rozbila
ako čistý ale krehký kov
– tak sa utešujem)
Nie je najšpinavšia
(inak by sa rozpadla
na blato ako bahno z močarín
– tak sa vychvaľujem)
Je pružná zároveň hlúpa
vysvetliť jej chcem:
We are such stuff
As dreams are made of
and our little life
Is rounded with a sleep
Talent ukovaný v rovnakej vyhni
odkiaľ je tvár igelitového vrecka
spíme aby nás tak nebolel svet
láska prestupujúca skrz na skrz
všetky sny o existencii
žijem kým sníva sa mi sen
Stanislav Háber
(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)
Celá debata | RSS tejto debaty