Založ si blog

Jack London – prorokom aj sto rokov po smrti

O tom, že sa narodil, vedela vďaka už vtedy existujúcemu bulváru celá Amerika.

Keď zomrel, dozvedel sa a trúchlil za ním doslova celý svet. Tento rok si pripomíname sto rokov od jeho smrti a predsa je jeho dielo stále inšpiratívne, hovorí nám, akí sme a akí by sme mohli byť. V literatúre a filozofii, teda v otázkach ľudskej existencie a jej vývoja patrí k neprehliadnuteľným prorokom našej civilizácie. Vyše storočie patrí k literárnym celebritám. Poznajú ho ako zlatokopa, zakladateľa trampistov, dobrodruha, námorníka. A on? Kým bol naozaj? Hovoríme o výnimočnom spisovateľovi a filozofovi, o citlivom človeku, o utrápenom manželovi a synovi, ale aj o výnimočnom farmárovi, ktorý živil celú plejádu zlomených chudobných ľudí, lenže aj povaľačov, čo zneužívali jeho láskavosť. Nakoniec skončil ako podlo zradený zúfalý muž, ktorý spáchal samovraždu. Dňa 22. novembra 1916 – deň po smrti cisára Františka Jozefa zomrela na predávkovanie narkotikami táto skutočná legenda sveta – Jack London. Milióny ľudí takmer všetkých kontinentov trúchlili.
Spisovateľ más sa stal symbolom dobrodružstva, ale najmä čestnosti, úprimnosti, nezlomnej vôle a skon panovníka zanikol v tieni Londonovho pamätníka v srdciach čitateľov. Pritom cisár František Jozef bol najdlhšie vládnucim Habsburgom na tróne. Kam zmizla honosná pompa slávy postavená na rodovej výlučnosti vlastníctva moci a bohatstva? Kto to v obľúbenosti porazil cisársku korunu?
Chudobný chlapec, ktorý trel od narodenia neuveriteľnú biedu a od trinástich rokov na úkor vzdelávania živil celú rodinu podradnými prácami. Patrili k nim zamestnania od kuriča v elektrárni, po pracovníka práčovne. Od piráta, ktorý mal aj vlastnú loď, kým mu ju nepotopili, námorníka, cez policajta, tuláka až k zlatokopovi.
Po smrti si ho privlastňoval každý. Komunistická kultúrna úderka v ňom videla živý príklad uvedomelého socialistu, mladého komsomolca. Amerika: rebela. Európa: dobrodruha. Všetci zamlčiavali to, čo sa im nehodilo do scenára.
Pred skonom vystúpil zo socialistickej strany a v Martinovi Edenovi napísal: „Som zarytým odporcom socializmu tak ako som zarytým odporcom zbastardenej demokracie, ktorá nie je nič inšie iba pseudosocializmus.“
V Londonových odkazoch nájdeme aj tieto slová: „Otrocká morálka pokorných a ponížených vás nezachráni.“ Až neuveriteľne sa zhodujú so všeplatným odkazom štúrovcov o hromádke koží otrockých…
Takto končí svoje rozprávanie tesne pred popravou hlavný hrdina hádam najvydarenejšieho Londonovho románu Tulák po hviezdach Darrell Standing:
„Tu končím. Môžem sa len opakovať. Nie je smrť. Život je duch a duch nemôže zomrieť. Len telo umiera a mizne. Neustále sa plazí vďaka chemickému enzýmu, ktorý mu dáva informácie. Večne je tvárne. Večne kryštalizuje iba preto, aby sa opäť roztopilo na tekutý stav a zasa sa vykryštalizovalo v nových a rozličných formách, ktoré majú krátky život a znova sa roztápajú na tekutú hmotu. Len duch trvá a ďalej bude sám sebe postupným a nekonečným prevteľovaním ako sa prepracováva hore k svetlu. Kým budem, až budem znova žiť? To by som rád vedel. Rád by som to vedel.“
Keď napísal Tuláka po hviezdach, mal London 40 rokov a nik na svete netušil, že onedlho zaznejú jeho pohrebné zvony. Ojedinelému kritikovi, ktorý vľúdne prijal jeho najnovšiu knihu zbierku poviedok Sila silných, vtedy napísal:
„Ste jediný človek v USA, ktorému sa Tulák po hviezdach aspoň trošku páčil. Ostatní kritici napísali, že Tulák po hviezdach je obyčajný krvák, úplne primitívny kriminálny príbeh. Taký strašidelný, že ho ženy nemôžu čítať a z mužov ho znesú azda iba tí zdegenerovaní. Moje príbehy sú kruté, lebo život je krutý. Ale ja si naopak myslím, že život je silný, nie krutý. Snažím sa, aby moje diela boli rovnako silné ako život.“
Kto mu to vtedy mohol dosvedčiť? Amerike sa jej slávny autor zunoval. Bol pre ňu stále tým istým Londonom. Sčasti si to zavinil sám, lebo v štyridsiatke dopísal už päťdesiatu knihu – Srdcia troch. Za rok bol schopný vydať štyri až päť kníh. A čitatelia boli z tohto Londonovského pretlaku možno aj unavení.
Posledným dielom jeho umu, pera a skúseností je veselá poviedka Ako starí argonauti dokončená 14. septembra 1916 a je neuveriteľné, aký má v sebe optimistický náboj, keďže 22. novembra z vlastného rozhodnutia zomrel.
Hlavnou postavou poviedky je dedo John Tarwater, ktorý na staré kolená dostal zlatú horúčku. Ušiel na Klondike z domu, v ktorom ho prísne strážila celá rodina pokladajúca ho za blázna. Nielenže prežil hrôzostrašné útrapy Aljašky, navyše sa vrátil ako boháč, keď iní mladí a silní chlapi našli v Bielom tichu svoju smrť:
„Tarwater sa vrátil domov ako márnotratný dedko, pre ktorého bolo zabité tučné teľa. Skôr, ako si sadol za stôl, šiel sa prejsť po farme. Synovia, dcéry, zaťovia a nevesty ho doprevádzali a zobali z jeho starých a kostnatých rúk, ktoré mali pol milióna na rozdávanie. Šiel na čele a nech povedal hocičo, jeho sprievodcom sa to nikdy nezdalo bláznivé alebo nezmyselné a vždy s ním súhlasili. Napadla mu myšlienka, kvôli ktorej sa musel odvrátiť a skryť šibalské žmurknutie. Zdvihol zo zeme dlhé poleno.
– Ty, William, – povedal. – Pamätáš sa na náš rozhovor, kým som odišiel na Klondike? Hovoril si, že som blázon. Ja som ti povedal, že môj otec, keby som mu povedal čosi také, ako ty mne, by ma bol zbil palicou.
– To, – upokojoval ho William, – som nemyslel vážne.
William bol prešedivený 45-ročný chlap a jeho žena a dospievajúci synovia, ktorí stáli dookola s úžasom pozerali na dedka Tarwatera, ako si zoblieka kabát: – Poď sem, William! – povedal prísne. Neochotne k nemu pristúpil. – Len okús milý synu, čo som ja okúsil od môjho otca, – kričal starý Tarwater, keď ho bil dlhým polenom po zadku. – Stále si myslíš, že som blázon?
– Nie, nie… – žobronil William a poskakoval od bolesti: – Nie si, blázon, otec. Naozaj, nie si.
 To vieš, že nie som! – povedal dedko Tarwater slávnostne, zahodil poleno a obliekol si kabát. – A teraz sa ideme všetci najesť!“
Argonauti na lodi Argo šli hľadať zlaté rúno – mystickú vlnu zo zázračného barana. Len tak sa Iáson mohol stať kráľom. A London vzdelaný v mnohých spoločenských vedách k mýtickým argonautom prirovnal zlatokopov. Tiež nemali žiadnu šancu zlaté rúno získať, ale pokúšali sa o to. Veď niekomu sa to aj podarilo.
Takých však bolo príšerne málo. Rovnako málo je takých spisovateľov, ktorí dokázali vlastnými dielami toto zázračné zlaté rúno upriasť v príbehoch prehrabaných z biedy sveta. Americký posledný argonaut – mýtický hrdina, ktorý akoby vstúpil do sveta priamo z bájnych gréckych bájí. Taký bol pirát, zlatokop, ale najmä autor z Ameriky. Tak ako Konstantij Paustovskij preosieval biedu sveta, aby vytepal zlatú ružu, tak sa London v poslednej poviedke, čo napísal, v poslednom vlastnom diele, inšpiroval argonautmi.
A tí ako vieme, hľadali zlaté rúno. Čosi zázračné, mystické a nedosiahnuteľné. Niečo také, čo on sám napísal a zanechal neustále novým generáciám čitateľov ako vzácny poklad. Nepochopili ho v plnej miere v jeho dobe? Nič to, ohuruje stále nové generácie.
London sa nedočkal uznania za majstrovského Tuláka po hviezdach, ktorý je aj v súčasnosti viac ako objavný. Vytvoril stabilné piliere pravého mystického románu.
Románu, ktorého túžbou je všeobsiahnuť celý ľudský údel, celý ľudský vek, celý ľudský svet, celý Vesmír, absolútne kompletného Stvoriteľa a ešte čosi viac.
Nečudujme sa, že ho súčasníci nechápali. Veď prežívali krutý materializmus, ktorého bol práve London dlhoročným zástancom ako socialista – revolucionár. V skutočnosti bol nenapraviteľný idealista. Veriaci okrem v nemenné morálne hodnoty aj v silu osobnosti.
Príbeh Krista obsiahnutý v množstve dejov Tuláka po hviezdach nezapadal do škatuľky revolučného divocha Londona. V krátkej ukážke o tom svedčí aj dialóg mileneckej dvojice. Miriam, ktorá pôvodne Ježiša odsudzovala s Lodbrogom, ktorý sa zasa pred ňou predtým Krista zastával. Ich roly sa však pod vplyvom z Biblie známych udalostí obžaloby a ukrižovania Krista prehodili:
„ – Ty, Lodbrog, to nechápeš. To nie je len človek. Hovorím ti, že je to muž nad mužmi. Žijúci Boh. Nie z ľudí, ale nad ľuďmi.
Pritisol som ju k sebe. Vedel som, že sa vzdávam celej jej ženskosti, keď som jej hovoril: – Ty a ja sme žena a muž. Náš život je z tohto sveta. Všetky iné svety sú bláznovstvom. Nech tí blázniví spáči idú po ceste svojich snov. Neoberaj ich o to, po čom túžia viac ako po čomkoľvek inom. Viac než po mäsa a víne, viac ako po speve a po boji. Dokonca viac ako po láske ženy. Nebráň im naplniť túžby ich srdca, ktoré ich ťahá temnotou hrobu do života sna mimo tohto sveta. Nechaj ich ísť. Ty a ja, my zostaneme tu vo svojej sladkosti, ktorú sme objavili jeden pre druhého. Aj bez toho príde temnota príliš rýchlo a potom sa poberieš k svojim slnečným a kvitnúcim brehom a ja k hlučnému stolu vo Valhale.
– Nie! Nie! – vykríkla a skoro sa mi vytrhla z náručia. – Nechápeš! Celá veľkosť, všetka božskosť, celý Boh je v tom človeku, ktorý je viac ako človek. A skonať takouto smrťou je hanebné. Tou zomierajú iba otroci a zlodeji. On nie je otrok, ani zlodej. Je nesmrteľný. Je Boh! Hovorím ti pravdu. Je to Boh!
– Hovoríš, že je nesmrteľný? – Hádal som sa. – Potom, ak zomrie dnes na Golgote, neskráti sa jeho nesmrteľnosť v čase ani o vlások. Hovoríš, že je Boh. Bohovia nemôžu umrieť. Podľa všetkého, čo mi o nich kto kedy povedal je isté, že bohovia neumierajú.
– Óch! – Skríkla. – Ty nechápeš! Si len veľké obrie telo!
– Nehovorí sa, že táto udalosť bola predpovedaná už za starých čias? – Spýtal som sa, lebo som sa od židov naučil to, čo som považoval za jemnosť ich myslenia.
– Áno, – prisvedčila. – Mesiášske proroctvo. On je Mesiáš.
– A kto som ja, že môžem urobiť z prorokov klamárov? – Spýtal som sa. – Som väčší ako bohovia, aby som mohol mariť ich vôľu? Potom sú bohovia zbytočné hračky v rukách ľudí. Som človek a klaniam sa bohom. Všetkým bohom. Verím totiž vo všetkých bohov, lebo ako inak by mohli byť koniec – koncov všetci bohmi? – Vytrhla sa mi z náručia. Stáli sme od seba a počúvali hluk ulice, keď Ježiš vyšiel s vojakmi von a vydali sa na cestu. Trápil som sa, že taká veľkolepá žena sa môže správať tak bláznivo. Chcela zachrániť Boha. Chcela byť väčšia ako on.“
Londonova filozofia sa premietala logicky do jeho diel:
„Najsilnejším slovom je chcem. Má ešte hlbšie korene ako všetka filozofia a ním prepletená podstata celého života. Filozofia… – tá bude mesiac hundrať a ťarbavo človeku pripomínať, čo má robiť. Ale človek si v okamihu povie: chcem! A urobí niečo inšie ako filozofia. A filozofia stratí glanc. Toto chcem zapríčiňuje, že korheľ pije a martýr nosí žínenú košeľu. Ono robí z jedného človeka hýrivca a z druhého pustovníka. Ono ženie jedného človeka za slávou a druhého za zlatom, tretieho za láskou a štvrtého za Bohom. Filozofia je často len spôsob, ako si človek vysvetľuje vlastné: chcem!“
Ako veľký znalec, i vychutnávač, pán i otrok slova „chcem“ napísal London tieto slová v autobiografickom cestopise Plavba na lodi Snark.
Keď pil, tak poriadne. Až bol z neho korheľ na pohľadanie, čo náležite zúročil v románe Majster alkohol, ktorý neskôr po jeho smrti priniesol plody prohibície vo vždy puritánsky sa tváriacej americkej spoločnosti.
On ju demaskoval – ona sa bránila. Citáty z knihy sa stali heslami rozhorčených občanov, členov abstinenčných spolkov miernosti, ktorí žiadali vládu a Kongres, aby zaviedli prohibíciu.
Aj keby nechcel, musel byť martýrom. Celý život sa zodieral pre niekoho iného. Nikdy nie pre seba. Ako dieťa nastúpil do práce, aby uživil bláznivú matku Floru a invalidného otčima Johna Londona, ktorého zbožňoval a mal po ňom meno.
Už ako slávny a úspešný spisovateľ rozdával peniaze chudobným, nech sa naňho obrátil ktokoľvek. Raz mu telegrafovala manželka boxera, ktorá ho prosila o pôžičku. Bol ako napokon vždy zadlžený až po uši. Odmietol. Na druhý deň sa dočítal v novinách, že žena spáchala zo zúfalstva samovraždu. Odvtedy si povedal, že už nikdy nikoho neodmietne. Požičiaval si od bánk, aby mohol požičiavať iným.
„Hľa, tu som – zvieratko zvané človek. Hŕbka oživenej hmoty. 165 funtov mäsa, krvi, nervov, šliach, kostí a mozgu. A všetko je to mäkké a jemné. Ľahko zraniteľné, slabé a krehké. Udriem opakom ruky bujného koňa po nose a zlomím si kosť v ruke. Strčím si hlavu na päť minút pod vodu a utopím sa. Spadnem z výšky dvadsiatich stôp a dolámem sa. Som tvor úplne závislý od určitej teploty. Niekoľko stupňov smerom nadol a uši, prsty na rukách a nohách mi sčervenejú a odpadnú. Niekoľko stupňov nahor a koža sa mi pokryje pľuzgiermi, pokrčí sa, odškerí sa od živého chvejúceho sa mäsa. Niekoľko ďalších stupňov jedným alebo druhým smerom a svetlo života vo mne zhasne. Had mi vstrekne do tela kvapku svojho jedu a prestanem sa hýbať. Znehybniem na veky. Vletí mi do hlavy kúštik olova z pušky a obostrie ma večná tma. Som iba kúsok pulzujúceho kašovitého života. Nedokonalého a krehkého. Nič viac. Okolo mňa je plno veľkých prírodných síl. Hrozivo obrovských titanov skazy. Bezcitných príšer, pre ktoré ja znamenám menej ako pre mňa zrnko piesku, ktoré drvím svojou nohou. Vôbec neberú na mňa ohľad. Nepoznajú ma. Nevedia, čo je svedomie, milosrdenstvo a morálka. Sú to cyklóny a tornáda. Blesky a prietrže mračien. Proti sebe idúce vlny prílivu a vlny odlivu. Hlbinné prúdy, ohromné víry a protiprúdy, zemetrasenia a sopky. Príboje, ktoré bijú ako hrom o skalami lemované pobrežie. A veľké vlny, ktoré vyskakujú na palubu i najväčších lodí a drvia ľudí na kašu. Alebo ich strhávajú do mora a tým do smrti. A tieto bezcitné netvory nevedia, že jestvuje akýsi maličký a útly tvor, ktorý je samý nerv a samá slabosť. A ktorého ľudia nazývajú Jackom Londonom, a ktorý si sám o sebe myslí, že je chlap na mieste. A že je naozaj vyššou bytosťou.“ – tak znie esej o sebe samom, ako ju v Plavbe na lodi Snark opísal London.
Jack London – posledný argonaut: V raji práce
London často vkladal autobiografické myšlienky do úst svojim literárnym hrdinom:
„Vy dosiaľ veríte v rovnosť. A jednako pracujete pre veľké spoločnosti, ktoré denno – denne rovnosť pochovávajú. A mňa nazývate socialistom, lebo potvrdzujem práve tie zásady, podľa ktorých sa v živote správate. Republikáni sú nepriatelia rovnosti, hoci väčšina z nich má v boji proti rovnosti na perách práve slovo rovnosť. V mene rovnosti rovnosť ničia. Preto som tvrdil, že sú hlúpi. Pokiaľ ide o mňa, ja som individualista. Verím, že v bežeckom závode zvíťazí rýchlejší, v boji silnejší. Toto som sa naučil z biológie. Alebo aspoň sa domnievam, že som sa to naučil. Ako som povedal, som individualista a individualizmus je dedičný a večný nepriateľ socializmu.“
Tieto slová napísal do úst na vystúpení na prednáške pred kapitalistami – buržujmi hlavnému hrdinovi románu Martin Eden. Eden ako raj. Nebeská záhrada, v ktorej nie je nič samo od seba, ale z práce, umu a sily dobité, vyrvané z útrob ducha i tela.
V tomto autobiografickom románe o námorníkovi, ktorý sa z lásky k dievčine z vyšších kruhov rozhodne stať spisovateľom si namiesto hlavného hrdinu Martina môžeme reálne predstaviť samotného autora Jacka Londona. A namiesto románovej Ruth zasa Mabel Applegarthovú.
V skutočnosti išlo o nikdy nenaplnenú lásku, ktorá sa odráža vo viacerých Londonových dielach. Mabel Applegarthová však nenašla odvahu vzoprieť sa svojej matke a tak sa Jack oženil takpovediac z rozumu s Bessie – pôvodne dievčaťom svojho priateľa, ktorý tragicky zahynul.
Stopy Mabel však zostali v Londonových románoch ako stupaje Neila Armstronga na Mesiaci. Román, ktorý nemohol byť príhodnejšie nazvaný – Martin Raj. Eden. Vstupenka, kam vkročí nevyvolený len ak splní rozprávkovo neuveriteľné množstvá útrap, živorenia a sebazaprení. Ako posledný hrdina, argonaut hľadajúci zlaté rúno…
London sa učil sám. Chcel dobehnúť všetko, čo stratil nutnosťou od mala živiť rodinu svojej matky Flory a neskôr invalidného otčima Johna Londona. Detskú prácu vykreslil v sugestívnej poviedke Odpadlík, kde sa proti zneužívaniu postaví ledva dvanásťročný chlapec:
„ – Už nikdy nepôjdem do práce. – Pre Boha, Johnny! – Zakvílila matka. – To nevrav! – To, čo povedal, jej pripadalo ako rúhanie. Zhrozila sa: – Čo to len do teba vliezlo? – Pýtala sa a chabo sa pokúšala tváriť prísne.
– Číslice, – odpovedal. – Iba číslice. Mnoho som počítal tento týždeň a veľmi ma to prekvapilo.
– Neviem, čo to má s tým spoločné? – Povedala plačlivo.
Johnny sa netrpezlivo usmieval a matka si s hrôzou uvedomila, že nie je nevrlý, ani popudlivý: – Hneď ti to vysvetlím. Som hrozne unavený od pohybov. Pohybujem sa od narodenia. Ustal som. Pamätáš sa, keď som robil v sklárni? Robieval som tristo tuctov denne. Počítam, že pri každej fľaštičke som spravil desať rozličných pohybov. To je 36 tisíc pohybov denne. Za desať dní 360 tisíc pohybov. Za mesiac milión osemdesiat tisíc. Tých osemdesiat tisíc vynechajme, – povedal s veľkodušnosťou filantropa. – A ostane milión pohybov mesačne, to znamená, dvanásť miliónov za rok. Pri tkáčskom stave sa pohybujem dva razy toľko. Dvadsaťpäť miliónov pohybov ročne, ale mne sa zdá, že sa takto pohybujem už milión rokov. No a tento týždeň som sa vôbec nepohyboval. Bolo to skvelé. Doteraz som nebol nikdy šťastný. Jakživ som nemal čas. Ustavične som sa pohyboval. A takýto človek nemôže byť šťastný. A ja už budem iba sedieť a odpočívať.
– Ale čo bude s Billym a deťmi? – Opýtala sa matka zúfalo.
Vedel, aké má matka s mladším synom plány, ale táto myšlienka ho už netrápila: – Chcela si, aby z neho bol účtovník, ale ja už mám toho dosť. Musí ísť do práce.
– To je za to, že som ťa vychovala? – Zafikala a zdvihla zásteru k očiam.
– Vôbec si ma nevychovala, – odpovedal smutne, ale vľúdne. – Vychoval som sa sám a vychoval som Billyho. Je silnejší ako ja a väčší. Asi, keď som bol malý, som nedostával dosť jesť. Keď bol Willy decko, pracoval som a zarábal som aj jemu na jedlo. Ale tomu je už koniec. Willy môže ísť do roboty práve tak ako ja. Alebo nech ide do čerta, mne je to fuk. Som unavený. Odchádzam.“
Sugestívne znie aj táto Londonova úvaha vraha Darrella Standinga odsúdeného na smrť z románu Tulák po hviezdach:
„Odrežte mi všetky prsty, ja som ja. Duch zostane celý. Odrežte obe ruky. Odrežte obe ramená až v podpazuší. Odrežte obe nohy v stehenných kĺboch. A ja nezdolateľný a nezničiteľný budem žiť ďalej. Týmto odrátaním častí tela budem zmrzačený o niečo menej, ako som bol? Samozrejme, že nie. Odrežte mi ostrými britvami pery, nos, uši. Áno a vytrhnite mi oči u samých koreňov. Ale tam usadený v beztvarej lebke spojenej s osekaným a zmrzačeným trupom, tam v bunke chemickej hmoty tela budem stále ja. Nezmrzačený, nezmenšený.“
Mohol voľačo také naozaj napísať revolučný socialista? Presvedčený materialista? A vyznávač Darwinovej vývojovej teórie?
London mal silnú vieru v človeka. Ale najmä v jeho ducha. Sám si bol sebe dôkazom, keď sa z priepasti ľudskej spodiny dokázal vyšvihnúť na vrchol spoločnosti. Niekedy vyznával rasizmus, inokedy socializmus, alebo oba tieto i iné smery filozofie súčasne. Podľa toho, čo ho práve očarilo.
Blúdil labyrintom filozofie bez sprostredkovávaného vzdelania. Bez učiteľa. Všetko musel ohmatať a prehrýzť sa tým sám. Jeho znalosti z rôznych odborov boli udivujúce. A takmer všetky využil v tvorbe.
Vyznal sa v námorníctve. Ako málokto v tom čase mal priam univerzitné vedomosti z poľnohospodárstva, chémie, biológie, matematiky, astrológie. A keď si všetko to, čo spoznal, zrátal, zistil – povedané ústami Martina Edena – nasledovné:
„Nijaká spoločnosť otrokov sa neudrží, lebo už z jej vlastnej povahy vyplýva, že sa stavia proti zákonu vývoja.“
Tak ako Martina Edena morila a nakoniec umorila tuposť malomeštiackej morálky, ktorú rád pranieroval, tak sa pred ňou vzdal aj London. keď však písal Edena ešte nevedel, že sa bude správať rovnako a pred realitou ujde pomocou samovraždy.
I keď dobrovoľný odchod zo sveta ho roky mátal a často rád aj verejne obhajoval právo človeka siahnuť si na vlastný život.
Vďaka logickému mysleniu ho jeho vlastná tvorba spätne pretvárala. V nej ako ani v živote nedokázal klamať. A preto dejové vyústenia príbehov a ich zakončenia boli vždy psychologicky presne zdôvodnené.
Veľkým socialistickým románom Železná päta, ktorý bol šialenou, ale, žiaľ, potvrdenou víziou budúcnosti, nepredpovedal iba nástup fašizmu s jasnozrivosťou, ktorá mrazí, ale aj krutosť a bezohľadnosť proletariátu.
S akým materiálom pracuješ – takým sa stávaš. Krutosť vládnej plutokracie musela stvoriť krutosť utláčaných. London to pochopil a navyše dal čestne na papier v pôsobivom rozprávaní Avis Everhardovej, ktoré varovalo ľudstvo aj pred revolučným socializmom:
„Jatky, robotnícka štvrť, dielne a vôbec všetko boli iba čadiacimi zrúcaninami. Napravo v diaľke veličizný oblak dymu zahaľoval oblohu. Ako nám povedal vojenský vodič, bolo to Pullmanovo mesto. Alebo to, čo z neho zostalo, lebo zhorelo do tla. Náš vodič ta šiel tretieho dňa popoludní s depešami. Vraj tam prebiehali najťažšie boje a veľa ulíc je neschodných pre hromady mŕtvol. Keď auto zahýbalo popri zrúcaných múroch akejsi budovy v oblasti jatiek, zastavila nás vlna smrti. V skutku sa podobala vlne, ktorá sa zdvihla na mori. Hneď sme pochopili, čo sa tu stalo. Keď sa dav vyvalil spoza rohu, udrela doň spredu i zboku paľba guľometov umiestnených na križovatke. Ale aj vojakov stihla pohroma. Akiste medzi nimi vybuchla nejaká náhodná bomba, lebo dav, ktorý sa zastavil, kým sa mŕtvi a ranení nenavŕšili, vrhol dopredu penu živých a bojujúcich otrokov. Vojaci a otroci tu ležali na hromade roztrhaní a zohavení okolo trosiek áut a guľometov.“
Jack London so závideniahodnou húževnatosťou hľadal odpovede na otázky, ktoré trápia ľudstvo od pradávna. Prečo vôbec žiť? A najmä – ako.
Už na začiatku svojej spisovateľskej kariéry sa vzdal stáleho pracovného miesta na pošte, ktoré sa mu zrazu po rokoch neúspechu núkalo a rozhodol sa pre neisté slobodné povolanie spisovateľa.
Bol svojim spôsobom extrémista: buď všetko – alebo nič. Radšej zomrieť od hladu, ale postojačky, ako žiť na kolenách zviazaný hmotou, pre ktorú ľudia zabíjali v sebe česť, vieru v spravodlivosť a dopúšťali sa zločinov ako v prípade robotníka Jacksona a jeho ruky, o ktorú prišiel v Sierrskych pradiarniach v románe Železná päta:
„ – Prečo ste neupozornili na to, že sa Jackson snažil zachrániť stroj pred poškodením? – Opýtala som sa Petra Donellyho jedného z majstrov, ktorý svedčil pri súde.
Dlho uvažoval, kým odpovedal: – Lebo mám dobrú ženu a tri rozkošné deti. Pracujem v pradiarni už dlhé roky. Len ťažkou prácou som získal miesto, ktoré zastávam dnes.
– Dalo sa Jacksonovi niečo vyčítať? – Opýtala som sa.
– Mali mu dať odškodné. Bol to dobrý robotník.
– Teda nemohli ste povedať pred súdom čistú pravdu, ako ste prisahali?
Zavrtel hlavou.
– Pravdu, čistú pravdu a nič len pravdu? – Povedala som slávnostne.
Tvár mu opäť zahorela a pozdvihol oči. Nie však ku mne, ale k nebu: – Pre svoje deti sa dám celý upáliť hoc aj vo večnom ohni.“
Taká bola krutá pravda, na ktorú prišiel Jack London a dal ju do úst svojim hrdinom. A tí svojim objavným myslením sprostredkovávali čitateľom to, čo London objavil vo filozofii, v poznaní človeka a čo je tam ukryté v rôznych obmenách i náboženstiev, kde sa spomína závoj májá ako svet preludov.
London ho vysvetlil pôsobivejšie príbehom ako v tomto, kde hlavným hrdinom je alkohol:
„Život luhá, aby žil. Život je večné luhanie. Život je bláznivý tanec v ríši kalu, v ktorom javy plynú prílivom a odlivom. Prikuté ku kolesám mesiacov za našim obzorom. Život je Zem príšer, kde sa javy menia. Prelievajú. Vzájomne sa všetky prestupujú s tými, čo sú, i čo nie sú. Čo sa vždy mihocú. Miznú a hynú, len aby vyvstali ako nové javy. Ako iné javy. Ty si tiež taký jav zložený z nečíselných javov minulosti. Ale všetko, čo jav môže poznať, je prelud. Poznáš preludy túžby. Práve tieto preludy sú nemysliteľné a nepredstaviteľné zhluky javov, ktoré sa v tebe kopia. Tvoria ťa z minulosti a rozmetú ťa opäť na prach, na iné nemysliteľné a nepredstaviteľné zhluky javov, aby si zaľudnil Zem príšer budúcnosti.“
Majster alkohol – tak znie názov Londonovho románu a takýmto prívlastkom sa dá označiť droga, ktorá uvoľňuje podvedomie, pričom človek spoznáva všetky príšery, ktoré si nosí zo sebou v podobe komplexov.
London miloval spoločnosť. Jeho dom v Glen Ellene bol vždy plný hostí – často úplne neznámych ľudí. Ak ich mal plné zuby a pestiev, čo s nimi stváral, zapriahol koč a s cenganím rolničiek navštívil všetky bary v okolí. V každom si dal jeden pohárik a barovému osadenstvu zaplatil celú rundu.
Tak spoznával množstvo charakterov, osobitostí, i osobností. A toto poznanie využíval v svojej tvorbe. Kde lepšie mohol rýchlo spoznať človeka, ak nie v krčme? A tam sa dozvedel aj množstvo príbehov, povier, či legiend. Na každý list, ktorý dostal, odpovedal a dostával ich desaťtisíc ročne.
Po požiari svojho vlkovho domu, ako ho sám nazýval, chodieval tiež do barov, ale už iba vyvolávať škriepky a hádky. Preto sa mu vtedy každý radšej pratal z cesty. V opitosti vyplávala jeho chmúrna nálada na povrch.
Z dobráka Jacka sa stal nebezpečný a neznesiteľný mrzút. Sklamal ho ten, v ktorého veril. Sklamal ho človek. Človek, so všetkými svojimi dobrými, ale i zlými vlastnosťami. On si ľudí neidealizoval. Veril v ich dobro tak silne, ako ich dokázal prudko kritizovať.
Zhorenisko jeho domu mu však navždy zlomilo v duši radosť z vlastného rozdávania sa cudzím. Vtedy zrejme začal opäť uvažovať, ale už úplne vážne o tom, že spácha samovraždu. A možno samovražda je naozaj len túžba zabiť niekoho iného. A London mohol potom túžiť, i keď by mu to mravný zákon pevne zapísaný v jeho duši zrejme nedovolil.
Aj keď aj on poznal nenávisť a hnev. Najmä na svojho pravého otca profesora Chaneyho, ktorý sa k svojmu synovi nikdy nehlásil, aj keď vedel až príliš dobre o jeho existencii. A z tejto zlosti, ktorú London potláčal voči otcovi vznikali zrejme jeho negatívne postavy, ako ich poznáme najmä z románu Morský vlk:
„ – Ono to vzrušuje, – vysvetľoval kapitán lode Prízrak Vlk Larsen plavčíkovi Slonovi. – Pohrávať sa s vlastným životom. Človek je od prírody hazardným hráčom. Život je najvyššia stávka, čo možno vložiť do hry. A čím je riziko vyššie, tým je napínavejšie. Prečo by som si mal odoprieť rozkoš z toho, že vybičujem Leachovu dušu až do bieleho žiaru? Ostatne tým preukazujem láskavosť aj jemu. Intenzita zážitku je obojstranná. Leach žije teraz tak bohato ako nijaký námorník v podproví, aj keď si to neuvedomuje. Má totiž niečo, čo oni nemajú. Zámer, úlohu, ktorú si uložil. Cieľ, ktorý ho celého pohlcuje. Túžbu zabiť ma a nádej, že sa mu to možno podarí.“
Takto uvažuje diabol v ľudskom tele v podobe literárnej postavy Vlka Larsena. London však dokázal aj z najnegatívnejších emócií vyťažiť. Stráviť ich a pretaviť do myšlienkového posolstva, ktoré bude ľudstvu neustále pripomínať, aké v skutočnosti je. So všetkými svojimi ideálmi. S rozmarmi, hriechmi, nemohúcnosťou i silou.
Dlhú cestu prešiel tulák Jack, kým sám pochopil, čo vlastne so svojou literatúrou robí v dušiach čitateľov. Najkrajšie to za neho vyjadril Blaisé Pascal v myšlienke, ktorú London odcitoval v Tulákovi po hviezdach:
„Ak uvažujeme o postupe ľudského vývoja, malo by filozofické myslenie vnímať ľudstvo ako jedného človeka a nie ako zhluk jednotlivcov.“
To bol pravý literárny program Londona. To bol dôvod existencie jeho osobného krutého osudu. Veď ak by sme nemali rukolapný dôkaz o jeho ľudskom jestvovaní v podobe neuveriteľných päťdesiatich kníh, mohli by sme vôbec pochybovať, že kedysi vôbec takýto človek na našej planéte žil.
Ale to by sme pochybovali aj o ľudstve:
„Čo Pascal jasnovidne zazrel, to som ja zažil. Videl som sám seba ako toho jediného človeka, na ktorého sa Pascal pozerá okom filozofa.“
Pochopiť osud a priniesť o ňom správu. Informáciu zahŕňajúcu celostnú bytosť ľudstva – to je to pravé umelecké majstrovstvo Londonovej tvorby a života. Na prvý pohľad písal o súdobých trápeniach, ale spôsobom, v ktorom vystihol večne trvajúce problémy človeka v akejkoľvek dobe.
Preto neprekvapuje, že na jeho Morského vlka sa podobá Stepný vlk od Hermanna Hesseho. Či na Elama Ohniváka pôsobivý Siddhártha a Hesseho Hra so sklenenými perlami obsahuje posolstvá, akési esencie, najrýdzejšie myšlienky z Tuláka po hviezdach, či Železnej päty. Štýl a obsah sú iné, ale problém ten istý, aký nachádzame trebárs aj v Dostojevského Zločine a treste.
Jack London – posledný argonaut: Šťastie vykŕmených
London je svojský a odzbrojujúco úprimný. Za každých okolností čestný nielen k sebe, ale najmä k čitateľovi. Tak sa mohlo stať, že kým sám otvorene hlásal nadradenosť bielej rasy nad inými, vytvoril príbehy amerických Indiánov či domorodcov z oblasti Tichomoria, ktoré sú vzorom ľudskej šľachetnosti. A ich spravodlivý boj za slobodu je logickou reakciou na aroganciu bielych nadradencov.
Stal sa ich ochráncom, ich hovorcom ľudských a ich občianskych práv – povedali by sme dnes, že bol ich ombudsmanom.
Obhajoval ich v tvorbe. Písal o nich neuveriteľné príbehy, akými bola aj poviedka Mapuhi a jeho dom, ale aj množstvo iných vykresľujúcich česť a odvahu trebárs eskimákov v zajatí Bieleho ticha, či domorodcov z oblasti Tichomoria, Tahiti, či Austrálie. Pôsobil v Japonsku, ale aj v Číne.
Významným úsekom Londonovho života bola kariéra zlatokopa na Aljaške. Mal tu veľmi svojské postavenie, lebo nehľadal zlato, ale námety pre príbehy.
Lenže realita bola iná. Aljaška bola v tom čase totiž plná dobrodruhov, prostitútiek, zlodejov a v zlatokopeckých táboroch boli bitky, pitky a vraždy na dennom poriadku.
Jedinou výnimkou medzi týmito vyvrheľmi sveta, ktorí sa sem často vyberali z tých dôvodov, aby sa ukryli pred zákonom, komu nikto nikdy neublížil bol – Jack London.
On totiž tejto zberbe v svetle krbového ohňa čítaval knihy svetových klasikov, alebo im prístupnou formou zápalisto vysvetľoval históriu ľudskej filozofie. Tam spoznal mnoho závislostí od rôznych túžob, z ktorých najsilnejšia bola Láska k životu (ako sa volá jedna z jeho pôsobivých poviedok).
V autobiografickej poviedke Na trati sa London úprimne vyznával zo spôsobov tvorby na začiatku literárnej kariéry:
„Tie dve panenské starenky s ružovou a bielou pleťou a so šedivejúcimi kaderami doteraz nikdy nepozreli do žiarivej tváre dobrodružstva. Do ich jednotvárneho života som vniesol vôňu diaľav plných šťavnatého pachu potu a boja, i korenený závan cudzích krajov a neznámych zemí. A ich mäkké dlane som rozdriapal tvrdými mozoľami mojich rúk, tou zrohovaletinou pol cóla hrubou, ktorá vzniká pri ťahaní lán a za dlhých a namáhavých hodín práce s lopatou. Dal som im pocítiť tie drsné dlane nielen z mladíckeho chvastúnstva, ale aby som im drinou, ktorú som vykonával, dokázal, že mám na ich štedrú dobročinnosť právo. Už to, že som prišiel a sadol som si k ich stolu, bolo pre nich dobrodružstvo. A dobrodružstvo sa aj tak nedá ničím zaplatiť.“
V poviedke Na trati prezradil svoj spôsob cibrenia literárneho majstrovstva. Vtedy pri túlaní sa Amerikou na počkanie rozprával príbehy vlastné, i tie čo počul.
London ich rozprával preto, aby nimi od ľudí získal jedlo a ubytovanie. Úspešnosť putovania závisela od úspešnosti rozprávania. Cibril si šťavnatý štýl a zisťoval, čo ľudia radi počúvajú. Robil si vlastný sociologický prieskum čítanosti priamo v teréne.
A tak sa dozvedel, akým spôsobom si ich získa a strhne na svoju stranu. Stal sa preborníkom v cestovaní na čierno nákladnými vlakmi, na ktoré dokázal naskakovať a vystupovať z nich v plnej rýchlosti.
Je zjavné, že z Londonovho literárneho odkazu žila celá plejáda amerických spisovateľov počas celého 20. storočia. Spomeňme si aspoň na poviedky s príbuznou tematikou od Ernesta M. Hemingwaya. Londonove opisy, ako sa schovával pred železničiarmi na vlakoch, či opisy spôsobov, ako sa dá na nich prežiť aj celé týždne, nájdeme v americkej literatúre aj u beatnikov; a tak London založil základy trampskej literatúry.
Nakoniec sa Jack pridal ku Coxyho armáde nezamestnaných, ktorá tiahla v roku 1894 na Washington požiadať Kongres o vydanie nekrytých päť miliónov dolárov, za ktoré by nezamestnaní pracovali na stavbe ciest.
Začal spoznávať triedny boj, študovať socializmus, do ktorého sa ako vždy pustil celý, aby ho neskôr zavrhol ako pliagu rovnocennú demokracii. Spomeňme napríklad jeho román Mesačné údolie:
„ – Istá moja priateľka hovorí, že demokracia je očarenie.
– To naozaj je. Očarenie v herni. V našich obecných školách si milióny chlapcov osvojujú rozprávku o tom, ako sa z chlapca, čo čistil kanály, stal prezident. A milióny ctihodných občanov pokojne usína v presvedčení, že aj ich hlas rozhoduje o správe krajiny.
– Hovoríte ako môj brat Tom, – riekla Saxon, ktorá neporozumela Halla.
– Keby sme sa všetci pustili do politiky a začali usilovne pracovať za niečo lepšie, možno že za tisíc rokov by sme niečo dosiahli.
– Ale ja to chcem už teraz, – náruživo zaťala päste. – Nemôžem čakať. Chcem byť šťastná už teraz.“
To je esencia ľudského poznania – byť šťastný v tejto chvíli chce každá bytosť. Dlhá bola Londonova šestnásťročná cesta literárneho psychologického zretia od pôsobivých poviedok drsnej Aljašky so snahou zachrániť každý, aj ten najbezcennejší život v krutých osudoch, až po zovšeobecnenia druhu, aké vložil za seba do úst krutého Vlka Larsena:
„Na svete je iba toľko vody a toľko vody. Toľko a toľko zeme. Toľko a toľko vzduchu. Len života, ktorý sa derie na svet, je bezhraničné množstvo. Príroda je márnotratná. Vezmite si ryby s ich miliónmi ikier. V našich útrobách potenciálne jestvujú milióny životov. Keby sme iba našli čas a príležitosť, a mohli do posledného zrnka realizovať každý nezrodený život, čo nosíme v sebe, mohli by sme sa stať otcami národov. A zaľudniť svetadiely. Život – nemá cenu. Zo všetkého lacného je najlacnejší. Žobre pri všetkých dverách. Príroda ho rozhadzuje štedrou rukou. Kde je miesto pre jeden život, naseje ich tisíc. A tak život požiera život, kým neostane iba ten najmocnejší a najpažravejší.“
To je ďalšia etapa Londonovho myslenia: viera v silnú osobnosť. Od krutých príbehov obyčajných smrteľníkov, cez nadľudské výkony akýchsi živých ľudských obrov typu Elama Ohniváka, až po vnútornú silu najslabších z ľudského plemena, v ktorých hľadal mravnú spásu celého ľudstva.
V Morskom vlkovi postavil dve takéto osobnosti proti sebe a nad silákom Larsenom nakoniec zvíťazil Solomon van Weyden. Pri tomto tvorivom postupe už zostal, akurát povahy kombinoval.
V Mesačnom údolí v Billovi Robertsovi našiel siláka, i chudáka, hrdinu, i zbabelca a jeho žena Saxon mu sama pomáhala nájsť, pochopiť a odpustiť každému z týchto Billov Robertsov. Svojou typicky ženskou intuíciou prišla na to, ako vyviaznuť zo zlej životnej situácie, ktorá v danej chvíli nemohla byť horšia – tragickejšia. Nešlo iba o udalosti, akými boli smrť dieťaťa, či trest v podobe väznenia manžela, ale išlo najmä o vnútorné psychické peklo, cez ktoré obaja prechádzali stratou vzájomného ľúbostného citu.
Dej London situoval do mesačného údolia pri Glen Ellene, kde býval so svojou druhou ženou Charmian a prežíval s ňou smrť ich dieťaťa, i obojstranné odcudzenie. V Mesačnom údolí síce riešil tieto konflikty snahou o ich pravdivé vyznenie, ale v románe predsa len prerazila jeho túžba po romantickom idylickom súžití muža a ženy v krutom ľudskom hryzovisku:
„ – Aj ja som mal svoje ťažkosti, – odpovedal Billy svojim zvyčajným pomalým spôsobom. – Zažil som ťažké časy. Bojoval som v beznádejnom štrajku, musel som dať hodiny do záložne, nemal som z čoho zaplatiť nájomné, ani kúpiť jedlo. Tĺkol som štrajkokazov a sám som sa správal ako blázon. Bol by som radšej pekným vykŕmeným prasaťom, ktoré chovajú na predaj ako človekom, ktorého bolí žalúdok, lebo nevie ako bol svet stvorený a aký to má všetko zmysel.
– To vykŕmené prasa je dobré, – smial sa básnik. – Žiadne rozčuľovanie, žiadne úsilie. Kompromis medzi nirvánou a životom. Ideálna existencia. Medúza plávajúca v tichom vlažnom temnom mori.
– Ale zabúdate, že na svete sú aj dobré veci, – namietol Billy.
– Vymenujte ich, – znela vyzývavá odpoveď.
 Množstvo dobrých vecí. Od šťavnatého bifteku a takej dobrej kávy, akú varí pani Hallová až po, – zaváhal nad tým, čo chcel povedať, ale potom spustil: – Až po ženu, ktorú môžete milovať a ktorá miluje vás. Len sa pozrite tu na Saxon s ukulele na lone. Tam víťazím nad vašou medúzou v stojacej vode a kŕmnym prasaťom určeným na smrť.“
Poznanie, že kto chce žiť, nech sa kýve – ako vravieval Jan Werich – to márnotratné plytvanie životom v podaní Vlka Larsena priviedlo Londona k najväčšej hybnej sile ľudstva – k láske.
Miloval všetkých ľudí rovnako. Nepriateľov, i priateľov. Milované ženy, i tie odvrhnuté v podobe zradenej Bessie. Hľadal vzťah k dvom dcéram, čo spolu mali, ale oni si ho už k nemu nenašli. Bol pre ne ako otec, osobnosť, človek príliš vzdialený.
Na jar 1913 bol najlepšie plateným, najznámejším a najobľúbenejším spisovateľom na svete. jeho diela preložili do viac ako desiatich jazykov.
Svet zachvátila Londonovská mánia. Objavovali sa jeho dvojníci. Londonov štýl obliekania, písania, myslenia. Jeho vlkov dom, v ktorom chcel bývať s celou rodinou a do ktorého investoval na tie časy horibilnú sumu 80 tisíc dolárov 18. augusta 1913 dokončili. Na druhý deň sa malo začať so sťahovaním.
O druhej v noci zobudilo stavbyvedúceho volanie: – Vlkov dom horí!
Zavolali Londona. Nič sa už nedalo robiť. Hľadel do ohňa, v ktorom horela jeho láska k ľuďom a zostala len tichá zatrpknutosť. Pochopil, že ho oklamali všetci dodávatelia, všetci výrobcovia, všetci obchodníci, ktorí zneužili jeho naivitu a dôverčivosť.
Východisko z každej ľudskej ťažkej situácie riešil pozitívnym spôsobom, vzťahom muža a ženy. Po požiari vlkovho domu však akoby precitol. Aj zo sna o idealizovaní ženy, ktorý sa rozplynul vo svetle reálneho postoja.
Trpko ho totiž sklamala Charmian, ktorá zakrpatela v meštiackom nadbytku a v snobskej morálke:
„Muž je iný ako žena. Žena má blízko k tomu, čo je bezprostredné a pozná len potrebu okamžitých vecí. My poznáme vyššiu česť ako je jej česť a hrdosť. Presahujeme jej najodvážnejšie predstavy o hrdosti. Naše oči pozerajú do diaľky, aby sa mohli pozerať medzi hviezdy. Zatiaľ čo jej oči nevidia ďalej ako po pevnú zem pod nohami. Na milencovu hruď na jej hrudi. Na bujaré dieťa v jej náručí. A predsa naša alchýmia vytvorená vekmi je taká, že žena pôsobí kúzlom na naše sny a ďaleké vidiny. A krvou života je pre nás žena, ktorá ako pravdovravne hovoria milenci je viac ako celý svet. A je to tak správne. Inak by muž nebol mužom a dobyvateľom raziaci si červenú cestu po všetkom ostatnom a nižšom živote. Keby muž nebol milencom, kráľovským milencom, nikdy by sa nestal kráľovským bojovníkom. Bojujeme najlepšie, umierame najlepšie a žijeme najlepšie pre to, čo milujeme.“
Miloval ľudí, ale tí ho kruto zradili a už nemal prečo pre nich žiť. Vždy žil len pre nich. Nikdy nie pre seba. Zo strastiplného životopisu vieme, že London miloval drinu tak, ako keď sa obeť zaľúbi do svojho vraha.
Vraj preto dokázal rýchlejšie míňať, ako zarábať. Mal tak motiváciu písať ďalej. Rajom mu bol dôvod na prácu. Snaha nezlomiť sa ho zlomila.
Odmietol chápať, že k životu patrí aj porážka. Nezmieril sa s odmietaním zo strany svojich detí.
Keď mal tridsať rokov napísal na jeden dych svoj prvý skutočný a trvalý bestseller – Volanie divočiny. Jeho prvá žena Bessie bola po pôrode. Mali už dve deti a tvorili veľkú rodinu. On mal ešte stále problémy s peniazmi. Preto, keď mu vydavateľstvo ponúklo dvetisíc dolárov za autorské práva, ktorých sa na Volanie divočiny týmto vzdal, neváhal ani chvíľu. Dovtedy žiaden z jeho textov mu nevyniesol ani tisíc dolárov. Tak prečo by pochyboval?
Príbeh kalifornského psa Reka, ktorý sa ocitne na Aljaške v krutých pomeroch priniesol vydavateľovi Georgeovi P. Brettovi, šéfovi nakladateľstva Macmillan, ktoré patrilo k najväčším vydavateľstvám v Amerike, za krátky čas priam rozprávkové bohatstvo.
Za prvý rok vydávania viac ako dvestotisíc dolárov. Svojim spôsobom priniesol román slávu a bohatstvo aj Londonovi, aj keď viac peňazí zaňho už nedostal. Viac ako inokedy si po tomto románe uvedomil, že sa narodil pre neustálu tvorivú prácu. Že z nej nikdy nesmie vypadnúť, ak chce žiť.
Presne tak ako pes Rek z Volania divočiny, ktorý zažíval rozkoš z driny v psom záprahu, v ktorom mnohí jeho druhovia boli ochotní zomrieť, ale miesto ťahača opustiť odmietali:
„Davo prehrýzol Sol-leksovi obidva postránky a stál rovno pred saňami na svojom starom mieste. Modlikal očami, aby ho tam nechali. Psovod nevedel, čo si počať. Jeho druhovia sa rozhovorili, ako psovi môže aj srdce puknúť, keď ho zaženú od práce, ktorá ho zabíja a spomínali prípady, keď psy, čo už nevládali ťahať od staroby, alebo pre zranenie, zdochli len preto, lebo ich psovod vyradil zo záprahu. A keďže Dava čaká tak či tak smrť boli tej myšlienky, že ho z milosrdenstva treba nechať nech zdochne v záprahu spokojný a s ľahkým srdcom.“
Prvé priam ezopovské obdobie Londonovej tvorby, keď rozprával ľuďom príbehy, čo zažil, videl a počul, ustúpilo druhému. V ňom hľadal ideologické východiská existencie, kým nepochopil, že žiadna pravda nie je jedinou všeplatnou a všeobsiahlou. A práve tým, že ju neustále hľadal až do vyčerpania, našiel jedinú bytosť – ľudstvo.
Bol v ľudstve tak hlboko ponorený ako bolo ľudstvo ponorené v ňom. Narazil na zlatonosnú žilu literatúry, okolo ktorej dovtedy síce chodil, ale jasne ju zazrel až v Martinovi Edenovi, v Tulákovi po hviezdach, či v Železnej päte. V Edenovi sníva o veľkých spisovateľoch nasledovne:
„Vytvorili také plamenné a nádherné diela, že spálili na popol všetko, čo im prekážalo. Prerazili iba zázrakom. Vyhrali stávku tisíc proti jednej. Prerazili, lebo boli ako Carl Laylovi v bitkách zocelení obri, ktorých nemožno premôcť. A to musím i ja dokázať. Musím dosiahnuť nemožné.“
V čase, keď to písal, to už dosiahol. Je zaujímavé, že za veľkého spisovateľa bol považovaný práve inou časťou tvorby než tou, o ktorej vedel, že je tá pravá, ako zisťujeme z jeho listov:
„Moje najlepšie práce, do ktorých som vložil svoje srdce i všetko úsilie svojho mozgu sa minuli cieľom skoro u všetkých čitateľov vo svete, ale netrápim sa preto. Som rád, že som si vydobil uznanie svojimi surovými krvákmi a rôznymi inými prácami, ktoré sa čitateľom páčia napriek tomu, že ide o úplne nesprávne pochopenie toho, čo som napísal. Keď ľudia človeka nechápu, musí sa cítiť osamelý. Pokiaľ sa pamätám, proroci a veštci všetkých vekov sa tiež cítili osamelí, ak ich ľudia neukameňovali, alebo neupálili.“
Môžeme iba hádať, aké boli dôvody, ktoré Londona v roku 1916 priviedli užiť dve ampulky morfiumsulfátu a atropinsulfátu potom, ako si do písacieho bloku, ktorý sa našiel na nočnom stolíku vedľa postele zaznačil poslednú správu v živote.
Bola v skutku originálna. Išlo o výpočty smrteľných dávok týchto drog. Musíme preto hľadať v hlbšej minulosti jeho života, i keď dôvod samovraždy sa nám núka sám z listu, ktorý napísal jednému svojmu priateľovi štyri roky pred smrťou v decembri 1912:
„Martin Eden som ja. Martin Eden musel zomrieť, lebo bol individualista.“
Bol by to pôsobivý záver života: autor, ktorý podľahol vlastnému príbehu o individualistovi, ktorý zomiera, lebo ho nik nechápe a ani on už nikomu na svete neverí. Ale také jednoduché to zasa nebolo.
Pred smrťou si robil plány, že napíše román Kristus. A svoj vlastný životopis s názvom Námorník na koni, ktorým dokáže všetkým neprajným kritikom, že príbeh Martin Eden sa mohol odohrať.
V kritikách sa mu totiž vysmievali, že čosi také nie je možné, aby sa z podradného námorníka stal vďaka láske k žene svetoznámy spisovateľ.
London zúril. Veď čoho príkladom bol jeho samotný život? Či sa vskutku neodohral? On neexistuje? Veď miloval Mabel a chcel patriť k lepšej spoločnosti, nuž sa učil sám, študoval, písal a posielal do sveta svoje prvé dielka, až sa vypracoval na svetoznámeho spisovateľa.
Z ničoho.
Zo sna chudobného námorníka.
Keď mu jeho sestra Eliza povedala „Jack, ty si najosamotenejším človekom na svete, nikdy si nemal to, po čom si túžil,“ spýtal sa jej prekvapený: – Dočerta! odkiaľ to vieš?!
Eliza myslela na to, že vždy túžil po synovi a narodili sa mu v dvoch manželstvách tri dcéry, z ktorých jedna – tá od Charmian – hneď po pôrode zomrela. Na druhej strane nie je isté, či aj London pri svojej podráždenej reakcii myslel na to, na čo Eliza.
Svojho pravého otca nikdy nepoznal, aj keď sa vie a vedel to aj London, že ním bol potulný astronóm írskeho pôvodu profesor Chaney. Písal mu a prosil ho, aby sa priznal k otcovstvu v čase, keď už bol London dospelý.
Chaney ho tvrdošijne zapieral. Kvôli Londonovej matke Flore bol dlhé roky považovaný v rodine i v spoločnosti za vyvrheľa. Tá totiž po jeho oznámení, že sa nemieni k dieťaťu s ňou priznať, nainscenovala pokus o samovraždu, čo vplyvné noviny Chronicle rozmazali po celých Spojených štátoch.
Článok bol nafúknutý a vzbudil pozornosť celej americkej spoločnosti. Tak sa Jack London 12. januára 1876 narodil v San Franciscu za rozruchu, ktorý tomu predchádzal.
Oveľa väčší ohlas vzbudila v celosvetovej verejnosti jeho smrť 22. novembra 1916. Irving Stone, ktorý jeho životopis nazval podľa jeho priania Námorník na koni o jeho skone napísal:
„Ako žialila Amerika o tom podala najvýstižnejšie svedectvo žena Luthera Burbanka. Keď si správu o Jackovej smrti prečítala v novinách, okríkla skupinu študentov, ktorí sa pod jej oknami zabávali na nádvorí univerzity: – Prestaňte sa smiať, zomrel Jack London!“
To by však on takmer určite nechcel. Smiech mal rád skoro tak ako knihy, ktoré v detstve objavil vo verejnej knižnici. Oni boli jeho učiteľmi. Cez ne sa dostal k vzdelaniu, i neskoršej sláve. Preto zasa im – knihám – všetku krásu, i krutosť sveta, celý svoj život vrátil. Vrátil im ju v podobe legendy, legendy sveta, ktorá sa volá Jack London.
Osobnosť hľadajúca v písmenách rozprávkové bohatstvo. Zlaté rúno poznania, ktoré prinesie obdarovanému – čitateľovi – to, čo potrebuje každý človek. Vďaka tomuto poznaniu má šancu každý človek pochopiť, na čo je na svete. London bol na prácu. Na strašidelnú drinu, ktorá ho zabila sprostredkovane ním samým, lebo už nevládal ťahať záprah. Preto radšej zomrel v ňom, ako by ho mali vypriahnuť z postroja.
Stanislav Háber

Báseň na každý deň: Poriadne nízko

21.01.2017

V topánkach rímskej bojovníčky driapeš sa nad mrakodrapy a svet zanechávaš prepínačom v hlave a pre tie lahôdky čo som ti večer prichystal v chladničke so žltými bobuľami s ktorými tancuješ viac »

Báseň na každý deň: Hľa, tvoja matka

20.01.2017

Pred čiernou Madonnou pred ktorou utekal mor a dom sa klaňal skladaním klobúka sa mi náhle zjavili tri strieborné škapuliare a jeden zlatý hneď som nepochopil že sa mi poďakovala za vyznanie viac »

Báseň na každý deň: Až kam?

19.01.2017

Veríš tomu čo si povedala lebo pravda je obojruká aj pravá aj ľavá v odraze zrkadla práve opačná než ako ju vidím a ty máš pravdu rovnakú má nálada lebo chvíľu vietor fúka od chrbta viac »

manifestácia, práva žien

Desaťtisíce ľudí vo svete podporili manifestáciu za práva žien

21.01.2017 19:01

Desiatky tisíc ľudí podporili vo svete manifestáciu za práva žien, ktorú iniciovali aktivistky v Spojených štátoch deň po inaugurácii nového amerického prezidenta Donalda Trumpa.

EÚ, Veľká Británia, vlajka

Dopad brexitu bude bez dohody pre Slovensko citeľný, tvrdí Sulík

21.01.2017 16:17

Poslanec Európskeho parlamentu Richard Sulík uviedol, že vyhlásenie Veľkej Británie o odchode zo spoločného trhu je dôsledná voľba.

Donald Trump, Trump,

Expert: Trump bude v úrade veľmi zraniteľný

21.01.2017 15:00

"Prezident Donald Trump dostáva svojimi postojmi k Rusku strednú Európu do nepríjemnej situácie,“ povedal pre Pravdu Mitchell Orenstein, profesor na Pennsylvánskej univerzite.

Trump, limuzína

Nová pevnosť na kolesách

21.01.2017 14:00

Nepochybne je to najbezpečnejšie osobné auto na celom svete. Cadillac One je vozidlo, ktoré slúži Donaldovi Trumpovi.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,842
Celková čítanosť: 9566769x
Priemerná čítanosť článkov: 5194x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy