haber

Na dno mora kreslím prstom do piesku

tvoje meno

chcel by som sa rozdať rybám

ako živá obeta na dne mora

k tvojmu menu kreslím

ako pubertiak srdiečko

a moja hlava sa rozpadáva

v miliardy bubliniek

stúpajúcich ku hladine

toho slaného fyziologického

roztoku v podobe

uplakaného mailu

putujúceho elektronickým

smogom do hlbín zabudnutia

lebo ak by som mal napísať

báseň

volala by sa

autoportrét

a mala by len jednu strofu

jeden verš a jedno slovo

moktak

tak som sa zmenil na

mlynček modlitieb

a myslím že je to

synonymom človeka

ktorý každú chvíľu ťahá

toho z nebies za nohy

a rohatého z dola za rohy aby

vyslovil svoju prosbu

na večnosť

na dne mora píšem

tvoje meno do piesku

cestička do neba

viac mi už netreba

maličká hviezdička

do neba cestička

končí sa pesnička

hoci nie na dne

mora tam kde svieti

v piesku tvoje meno

o mne

čo je jedno

Stanislav Háber

(zo zbierky

Štvrťstoročie

lásky)