haber

    sám nahý si sadám

    prázdna schránka od tabliet deraví môj dych
    na mokrých lúkach kráka vrana: vráť mi mláďa
    smrteľný strach
    miešaný
    v pohári snára
    odkryté hanby sa menia na módu
    škeriace zuby dverí
    šakal zazerá na vzpriameného predátora
    s nožom v papuli
    nezdvojí v jedno laná

    boj o nočný klam
    opustené lešenie
    rozvaliny skostnatených lôn
    vrazené do soľných polí
    či tak sa chodí na rukách (?)
    Vyrazím si umelý kĺb
    pštros čaká na záruky
    stôl šepká čosi čomu ešte verím
    vyleštený satyr leje posmešky do rozďavených dlažieb rán
    bez červov a sadeníc ruží
    sokol krúži nie a nie zosadnúť
    nad zem pod zemou
                             xxx
    hra na slnečnom xylofóne
    – asfalt sa lenivo tacká
    pes krúti chvost za vetrom
    po ceste beží sukňa ženy aby umlčala to čo sa už nedá
    hra na slnečnom xylofóne
    – vidíme vlastné škvrny na slnku
    hysterický smiech lístia
    do mesta sa vlieva ocmúľané sídlisko
    pod poklopom popolnice
    mačky dojedajú návraty
    holuby tancujú v prachu
    ponuky k zániku
    noc bez dovidenia odišla s prázdnou kabelou
    deň pozná bontón – s poctami mi ťa odvliekol
    popri chodníku inokedy kvitnú ruže
    nepleté ich hľadám na oblohe
    zrýchlený dych fajčí hmlu z potu
    ľudia ticho stoja
    otáčam sa na miesto sveta
    bežím za električku

    fučím za autobus
    za auto vrážam do stromu
    je päť minút po
                             xxx
    neuveríš ani nik
    prvýkrát kričím do bieleho linolea
    čo som nesmel
    vzduch zhustol do ľadu
    fialový srieň na perách
    von
    púšťam okno oblokom
    dnu vlieza úctivý lúč
    vzduch
    padám dvermi do rúk schodov
    na pohár s veternými kolesami
    tvar ostal zhužvaný
    xylofóny zmĺkli
    v kakafónii dažďa
                             xxx
    v splstnutej srsti noc doluje vši
    kominár duší hľadá vlastnú hrošiu kožu
    v nerozoraných dievčatách
    smutné čelá opierajú o múry
    cez križovatku trúbi sova
    pustite ma dnu
    tvár spoza skla skrutkuje hlavu:
    zavolám psa
    Neverím
    rozoštvem tmu
    žltými kvetmi prederavím do nej hviezdy
    pustite ma dnu (!)
    z vosku sliepňa ticho
    na telo sa vrhli čierne diery

    púšťajú tú pavučinu duše do behu
    buď slnko v znamení panien
(zo zbierky Pokoj rezbára)