haber

a vietor zatiaľ rozfúkal listy z gaštanov v to jesenné ráno
keď si sa vybrala z bytu už opustená a tak ľahko sama
so svojimi ťaživými myšlienkami o svete a našom postoji
v ňom keď ja ťa prenasledujem svojou láskou opálený
do biela aby koža na mojom tele bola žeravá a stierala
ti z úst každodenný pustý rúž zaľúbený do teba
a natieraný tvojou vzrušujúcou rukou vo chvíli
keď sa mi do snov vlúpali banditi predstáv o tom
čo skrývaš tam hore pod sukňou kam práve v tejto
chvíli nedovidím aj keby som strašne chcel
a zalepenými očami skúšam vypúšťať k oblohe
svetelné signály z majáka mojich túžob

Ale ty zatiaľ ako predavačka z mäsiarne zatneš
do mojich útrob aby som sa cítil rovnako hlúpo
lebo byť objektom niekoho záujmu asi nemusí
byť rovnako každému príjemné kým ja to viem
že si rovnako étericky prísna ako hnedá kobyla
v stajni uviazaná hneď vedľa ligotavého porsche
kým v tunely dunia do ďaleka všetky vlaky sveta
a opäť ďalší muž stavia v ďalšej žene vlastného
trójskeho koňa ktorý ho prekvapene dobehne
práve vtedy keď naňho už zabudne vo svojej
ľahkosti mužského bytia na zemi

a zrazený sa zasa bude vzpierať aby sa postavil
priam do oblakov kam pofukujú všetky vetry
aby nám zakukleným mužom v uviazanom vreci
túžob povedali tvoje náhle nie ktoré tak reže rany
márnomyseľnosti schované pod posteľou
uloženou na dvore hneď vedľa haraburdia
na vyhodenie a zatuchnutých smetiakov
naplnených skysnutou zeleninou
táto kapusta ti je cudzia ohŕňaš nad ňou nos
kým mne sa škvarí vyfrézované srdce
pod autogénom oceľových dverí

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)