haber

Je taký svet
aj keď ťa niet
kde ťa vždy
stretnem
Nie je to sen
vravíš mi len
uč sa počúvaj
netráp sa a zavolaj
Ten svet mám previazaný
a schovaný za knihami
vravím ti mami
je to svet tvojich listov
ktoré si mi písala
kým si žila
a teraz znova pri čítaní
prežívam tvoje starosti
o mňa
a rozmýšľam či sa už nebojíš
že sa ti stratím
ako keď som bol malý
a hľadali ma policajti
celý deň
Takto sa s tebou rozprávam
mama
stratila si sa mi
ty
skončil sa ten sen
že si so mnou
na zemi
a môj mladší syn mi nazerá
cez plece do notbuku
s kým sa rozprávam
v jeho operačnom systéme
počítačovej pamäte
Tá skúsenosť je neprenosná
prehrávam o storočie
vysvetliť aj staršiemu synovi
aj dcére
kto si pre mňa ty
Ani jeden z nich ťa nepozná
viem mama
držala si mi palce pri veršovaní
teraz mám starosti ja
či im budem takým dobrým otcom
akým rodičom si mi bola ty
Ako na nich preniesť tú radosť
srdca
to šťastie duše pri stretnutí
a bôľ pri opúšťaní
Keby som nechodil na strednú školu
dvesto kilometrov od domova
neviem či by mi ostala krajšia
spomienka mama na teba
akú prežívam pri čítaní
tvojich starých listov
Návrat do sveta odplavených
dojmov a zabudnutých pojmov
Nie je to virtuálny svet
je to vesmír tvojich viet
tvojho stále živého slova
lebo si ho písala pre mňa
Ak ma tu už nebude
čo budú moje deti čítať
akú stuhu na čom rozviažu
listy si nepíšeme lebo sme
stále pri sebe
Nebolo medzi nami odlúčenie
nemusíme vytvárať mosty
cez časopriestory
Pamätáš sa mama
ako mesto stmavlo
vypadla elektrina
a ty si sa chvela
dvesto kilometrov odo mňa
v posteli a lampa
na tvojom stole svietila
Podvedome si zhasla
uprela si oči do noci
a myslela si čo sa to so mnou deje
Na druhý deň si mi telefonovala
a pýtala sa na noc
a všetko čo s ňou súviselo
Vypadla elektrina
vysvetľoval som ti
Mama povedz mi to aj teraz
že mesto stmavlo a ty to vidíš
a čakáš na mňa
až prídem za tebou
.domov.
..domov..
…domov…
Tam kde je tvoje chudé líce
teplá dlaň
a vôňa tela
čo ma vystrojilo do sveta
mama ten svetadiel zabudnutia
utvorený tokom času ženúcim sa
dozadu
Nechápem to akou oporou mám byť
akým stĺpom na opretie
keď ty tu nie si
lampa svieti nad stolom
mesto nestmavie
to len tvoj hrob je v tme
svieca v kahanci zhasla
Držíš mi miesto na cintoríne
a v duchu našej tradície
odlúčenia som sa od tvojho
žulového pamätníka odsťahoval
už nie dvesto ale štyristo
kilometrov
To aby som sa nezbláznil
z lásky bez teba
chcelo by sa mi plakať
ale ja som neplakal ani
keď ťa pochovávali
čo som to mama za človeka
Plačem vnútri svojho svedomia
a tak ťa privolávam na zem
Odpusť mi tú sebeckú sebalásku
veď v duchu toku času
musí ten
čo žije hľadieť dopredu
Povedať ti chcem
že ďakujem Stvoriteľovi
za to svetlo čo ukryl do tvojho tela
za ten kúsok z vlastného srdca
z ktorého vymodeloval to stvorenie
s menom mama
a zároveň žialim nad tým
že som ho mal len tak krátko
Pri lúčení si vždy plakala
aj keď som ťa nevidel
bála si sa zakaždým ako
vlak odchádzal
že sa vidíme naposledy
Tak si sa pripravovala na ten deň
keď mi ťa smrť navždy vzala
a prestal som byť dieťa
lebo som už nemal komu povedať
to meno vďaka Bohu po ňom
najsladšie
nemal som viac komu povedať
mamička mamka mamulienka mama
veď ťa niet
pominula si sa
ako sa raz aj ja pominiem
Nechcem sa na to tešiť
desí ma predstava
že moje deti raz budú takto trpieť tiež
Čo na to povedať
veď bez utrpenia nie je život
a láska prekoná aj smrť
mama vrátila si sa
každý deň ťa stretávam
moje deti vedia o čom
teraz hovorím
veď tiež poznajú to
meno po Bohu najsladšie
tak to je najlepšie
že to majú komu hovoriť
a tá Božia vlna energie
čo ma utvorila
zanecháva stopu v hmote
len v tejto dobe
do neba psí hlas
nedôjde
Preto si píšem v operačnej
pamäti počítača rozhovor
so sebou a s tebou
lebo aj keď mlčíš
ja ťa počujem
tak ako Boh vstúpil do človeka
lebo on je všetkým aj tým
čo tvorí rovnako
ako aj tým čo vytvoril
Preto sa človek narodí len raz
a znova sa Božia energia
obnovuje životmi v hmote
Hovoríš mi že nie si pre mňa
dôležitejšia než Stvoriteľ
nehádam sa lebo viem
že on je aj tým
komu som vravel mama
on tú ženu pre mňa vytvoril
aby som mal Boha radšej
súhlasím
dielo sa mu podarilo
a cez neho ťa mám mama rád
Ty si mi svetlom na nebesiach
že ťa Boh tak miloval
aby si mi bola po ňom stvorením
najbližším a navždy najživším
Ešte veľa takýchto kvetov duše
rozosial okolo mňa
sú to tie všetky drahé bytosti
moja žena dcéra synovia a
staršia sestra teta krstná mama
sesternica ako sestra
a tak sa kotúče živej energie Stvoriteľa
rozplývajú do ďalších kruhov
vlnenia v ľudskej kvapaline
bytia
Tak ako vesmír má svoj prvý pevný bod
si mi ním ty
mama mamička
svetadielom lásky a
mliekom domova
Kde inde by som mohol žiť
ak nie v krajine
do zeme ktorej ťa pochovali
Nie som však pri tebe
blízko čo mi prekáža
tým viac čím som starší
Vrátim sa do človečiny
kde srdce stvára divy
nikdy som z nej neunikol
to sa nedá
pánabeka
Zostatok ten malý zvyšok
vrúcna
že si bola že som bol
v tom období tam
kde si bola ty
Čas mi ťa vzal
ale raz mi ťa vráti
až sa môj život stratí
lebo vo večnosti času niet
to je tá Božia sláva
ktorá obopína svet
Oči nám prikryl závojom
aby sa v nás uvidel
preto chce po našom skone
len našu skúsenosť
aby sa v nej spoznal
Chce vidieť akí sme boli
keď sme sa motali v hmote
s páskou cez oči
my
tie jeho Božie deti
Preto už za mnou nechodíš
ani vo sne
si s ním v jeho sláve
a ja uzavretý dolu v inferne
modrej planéty som bezmocný
A keď mu tú skúsenosť dáme
nechá nás plynúť v nirváne
vesmírom
Ťažké je komponovať život
ešte ťažšie pochopiť
že sme tvory v hre
v hudobnej skladbe energií
pre ktoré platí zákon o entropii
jednotlivých úrovní
A tak moje vytriezvenie
odfúknutie závoja z očí
keď chcem chápať to čím ešte nie som
sa ľahko stratí
Zadrží azda niekto oblaky?
…aj ja sa tak časom vyparím
lenže poznanie cieľa mi zostane
aj keby som od staroby úplne
ohlúpol
lebo vo večnosti zákony času nie sú
a tak v prítomnosti stálej existencie
sa nikdy viac časom nezmení moje poznanie
Kým sme neboli
Boh nás stvoril
čím nám dokázal svoju lásku
A Stvoriteľ v nás zabíja falošnú predstavu
že sme vyšší než on aj keď je našou súčasťou
lebo on bol skôr než my
takže sme ním
lebo sme z neho
ale neobsiahneme celý kruh
jeho bytosti
ani keď nás odmení svojou
svätosťou
A byť mama s tebou bola
predohra budúceho raja
kam sa po smrti dostanem
lebo až tam vo večnej prítomnosti
budem s tebou
a to je nič oproti Božej sláve
aká je na výsostiach
preto i ty si odtiaľ
kúsok neba zostúpilo na zem
v čase tvojho žitia
aby som si pamätal
odkiaľ pochádzam a kam idem
Nie nechcem opakovať
peklo očistec raj
lebo je dôležité nájsť to jedno
z ktorého sme vzišli a kam sa vraciame
aby sme sa uvideli v ráme hmoty
a tak nás Boh oddelil
ty si na výsostiach a ja v tejto psote
To je tá večná otázka
čo bude robiť s našou skúsenosťou
kam ju uskladní
a na čo mu bude
ľudská matrioška
čo v sebe skrýva podobu
Stvoriteľa v zmenšenej podobe
takí sme my stvorení na tvojom
obraze
A od Boha je najbližšie k mame
preto sa s tebou rozprávam
aby si bola Stvoriteľovými ušami
a videl ma tvojimi milujúcimi očami
keď už raz mi ťa poslal do cesty
sám odetý v tele mojej matky
O pozemskom otcovi sa mi nechce
hovoriť lebo sa to ani nedá
môže byť totiž ten kto nemiluje
vôbec človekom
alebo je to len homo ústroj
zameraný na seba
veď rozpútal dielo tvojej skazy
na koľko potratov ťa donútil ísť
aby jeho ego malo svoj rozkoše zisk
je to človek a či len chodiaci
nástroj zúbožený pohľadom
do seba
ľutujem ho lebo nechcel by som byť
v jeho koži až raz bude umierať
veď ublížil najviac sám sebe
a tak otcom mi je sám Supremus
mama aj keď si ma žiadala
na smrtnom lôžku aby som
bol k nemu dobrý
viac ani byť nemôžem ako tak
že sa zaňho denne modlím
A na rozhovor s tebou mama
využívam poéziu ten sebaklam
fantázie a citu
hoci pred sto rokmi spieval bard
že už poézie pominula doba
hoci on sám prišiel k nám z hviezd
a preto poznal ten najspoľahlivejší
s večnosťou
komunikačný prostriedok – verš
lebo drahokam sa tiež drahokamom čistí
poéziou vzniká poézia a život je tá
premena na verše v riadku
krátke a dlhšie slohy
lebo zo slova sme vzišli
a doň sa vrátime
kým v prúde času necháme na seba
pamiatku len v pomníčku
na cintoríne
ktorý sa raz v toku času aj tak
rozplynie
slovo je večné časom sa nemení
zostáva pevne nemenné
je to naša každodenná potrava
kým prebieha nášho tela poprava
a kat čas nás prenasleduje
s nabrúsenou sekerou od rána
nášho narodenia
Dusím sa spomienkami na teba
hovor aby som nebol mŕtvy skôr
než dopovieme tento rozhovor
Predstavujem si ten stroj času
do ktorého nasadnem a vidím
ťa mama ísť cez ulicu
som šťastný držíš ma za ruku
mám deväť rokov a hovorím
že ťa nikdy neopustím
mama smiala si sa môjmu sľubu
zároveň si cítila že to myslím vážne
utrela si si slzu z oka
Stojíme na stanici v Banskej Bystrici
mám šestnásť nastupuješ do vlaku
a ja som ti práve niečo povedal
čo ma mrzí
sme dvaja takí úbohí
ty by si mi chcela splniť prianie
ja kladiem pred teba ťažké úlohy
a ešte sa aj musíme pre nášho
väzniteľa – čas – ponáhľať
lebo dvíha píšťalku k ústam
rýchlik odchádza
zostávam na peróne sám
keď ty si tu bola a už tu nie si
odchádzaš k nám domov do Košíc
to ešte neviem že na túto chvíľu
budem spomínať v Bratislave
taký náš slovenský veľký svet
deň predtým sme šli spolu na operu
vedľa Národného domu cestou k Hronu
a na balkóne v lóži sa šíril zatuchnutý zápach
divadelných závesov
tak sa bezstarostnosť striedala s tragédiou
kým tá skutočná bolesť prišla oveľa neskôr
a preto lebo som si nezachoval na teba
žiadnu hmotnú pamiatku
žiaden kader vlasov
namáham pamäť do prasknutia
Už dosť Bože už dosť
kričala si pred smrťou
a ja by som chcel kričať s tebou
ešte nie dosť Bože ešte mi ju nechaj tu
z tohto preťahovania som nevyšiel ako víťaz
už dopredu som rezignoval
vedel som že nezvíťazím
zostala mi len Carmen so svojím sprievodom
číslo 2 nokturno
a to som už dávno zabudol čo hrali v opere
v Banskej Bystrici v roku 1982
keď sme tam mama sedeli na balkóne v lóži
a ten pach zatuchnutých divadelných závesov
som cítil aj pri pohrebe tvojej urny
na najväčšom slovenskom cintoríne
opera zmĺkla šum konárov vo vetre
je koncovkou predstavenia tvojho života
rebus sic stantibus pred časom zrazím opätky
a čakám na návrat do náručia slova
a malú stopu v premenenej hmote času
ktorá zostane na cintoríne po mne
Bola si pri všetkých rozhodujúcich etapách
mojej plavby časom okrem narodenia detí
či ukončenia mojich štúdií a vydaní kníh
ale ani o tom si nepochybovala
spomínam si na našu dovolenku
v tom roku 1982 v Gruzínsku
rok pred spoznaním mojej životnej lásky Júlie
točili sme sa v lunaparku v Batumi
na ruskom kole a z roztopaše som len tak
zamával z kolotoča gruzínskej dievčine
zostala stáť ako prikovaná pri plote
viac som ju nevidel žiadna temná aleja
lásky len pohľad z kolotoča
na čiernookú Gruzínku
predzvesť podoby mojej ženy
ktorú som neskôr objavil pri tanci
na diskotéke v Košiciach
tak sa rodia budúce udalosti
keď v predstihu vrhajú svoj tieň dopredu
a stará veštkyňa mi lámanou ruštinou odmietla
vyveštiť budúcnosť tam pod Kaukazom
Zľakla si sa mama čo ma to za hrôzu čaká
ale ako vždy predo mnou si sa smiala
že to nič iba veštkyňa stratila svoju
vešteckú niť
Tebe a mojej sestre Lenke veštila však ochotne
nakoniec mi povedala len to
že budem žiť vo veľkých výškach
Vidíš
vravela si mi
tvoj sen o lietaní sa splní
Túžil som sa stať pilotom
nič sa však neudialo tak ako sme si mysleli
fyzicky nežijem vo veľkých výškach
a ty už nie si spolu so mnou
veštby sa časom menia len tá tvoja nie
čo si mi sľúbila na smrteľnej posteli
Neboj sa vravela si mi
už sa nikomu nič zlé nestane
Tak si to cítila
ba hovorila si mi o tom
že si mala sen a videla si ma v ňom
ako milujúceho manžela
to sa ti snívalo o súčasnosti
lebo môjho najstaršieho syna
si videla ako dospelého
predvčerom mal osemnásť rokov
mama a ty si verila že svojou smrťou
nám vyrovnáš v nebi dlh
po dušiach a nik z nás už nezomrie
aspoň nie tak skoro ako ty
v 44 rokoch života
A ten koberec čo si kúpila
v ten deň keď som sa narodil
sme po tvojom pohrebe vyhodili
a ja si už márne snažím spomenúť
ako presne vyzeral
viem len
že bol blankytne modrý
zo samých uzlíkov
ako bývajú trápenia
Teba si však navždy pamätám
tvoj obraz mi nezmizne z duše
lebo si bola podobná tomu
ktorý ma z blata v tvojom bruchu
vytvoril
a teba zasa stvoril v žene
čo som poznal už len v starobe
stará mama s jej napuchnutými
prstami na rukách
a sivými kaderami vlasov
na fotografii zo svadby
vo forme mladej Gréty Garbo
ako dieťa som nechápal čas
a fakt že to bola kedysi
stará mama mi bol
veľkou záhadou
Mama tvoj tatíček ako si
vravela môjmu dedovi
na vedľajšom obraze
vyzeral ako mladý Charlie
večný tulák a džentlmen
celý môj dedo aj v staršom vydaní
nezabudnuteľné starej mamine kúzla
keď cez čiernobielu obrazovku
televízora prehodila bavlnenú
pestrofarebnú šatku a tvrdila nám
deťom že máme farebnú telku
Moja krstná mama Leopoldína
mi to nedávno vysvetlila
že spomínam na nich oboch
smutne kým ona si pamätá
na radosť akú zažívala s nimi
aj ako dieťa v čase vojny
Viem o čom mi hovorila
pamätám sa ako dedo bubnoval
majstrovsky prstami po kuchynskom
stole spieval a sprevádzal sa
na ústnej harmonike
To bol ten svet
ktorého už niet
zostala si mi
v spomienkach mama
tak strašne sama
opustená s dvomi
malými deťmi ktoré
si bezradne držala
za ruky na jednej
zo zažltnutých fotografií
ktoré ešte ako mladý
fotograf vytvoril môj
krstný otec Michal
manžel maminej sestry
Leopoldíny a mamina
ďalšia sestra Božena
telefonovala na Jankove
narodeniny predvčerom
mal náš syn osemnásť
a ty si sa mama toho
nedožila
Ako sa dívaš na svet
zo Stvoriteľovho srdca
máš nadhľad nebojíš sa
už o našu budúcnosť
ty ju vidíš ako na dlani
odtiaľ je všetko ľahké
vysielaš signály
do našej hmly neistej
budúcnosti ja ich vidím
svieti mi z nej tvoja láska
ku ktorej sa každým rokom
blížim
a našiel som odvahu
opýtať sa rádovej sestry
ktorá otvorila dvere kláštora
na obraz Matky ustavičnej pomoci
čo je v kaplnke v plote
Ondrejského cintorína v Bratislave
Ten obraz ma roky fascinuje
a priťahuje energiou materinskej lásky
takou akú si mi za svojho života
dávala iba ty moja pozemská mama
obraz Matky Božej v duchom živej
hmote
Requiem aeternam dona eis Domine
et lux perpetua luceat eis
neplatí keď cítim Matkinu lásku z obrazu
naopak ja som ten za ktorého sa treba modliť
lebo ešte len kráčam časom k naplneniu odkazu
– hľa tvoja matka – hľa tvoj syn
aby v hodine smrti Bohorodičku s telom vzal
Boh do neba odkiaľ k nám prichádza v slávnych
zjaveniach späť na zem
a cez majstrovské diela hľadí očami
z obrazov a sôch čo sú uznané za zázračné
Preto ju vidím a cítim v obraze Matky
ustavičnej pomoci
Božiu Matku i moju mamu svorne zopnuté
mám dlane keď Mária mi nahrádza
v dialógu moju mamu
ktorá mala v sebe kúsok z jej svätosti
tak ako každé more je súčasťou jedného oceána
aj keby to more nemalo žiaden prieliv
do ďalšej nezmerateľnej vodnej diaľavy
a Stvoriteľ nám odkázal:
Mám mnoho dobrých liekov
ale nemôžem ich užívať za vás
Možno keby sme sa na svoj život pozreli
ako na čas ktorý ešte len raz bude
a budúcnosť by sme chápali ako vesmír
ktorý je už za nami
odkiaľ nás v truhlách zo zeme priniesli
pri narodení a my spejeme do smrti
keď nás vložia späť do brúch našich mám
a šikovný lekár prišije cez pupočnú šnúru
naše cievy s cievami žien
uvidíme skutočnú tvár Stvoriteľa
momentálne sme schopní vidieť len
nepravdivý odraz zo zrkadla
keď čas od narodenia chápeme
ako minulosť a naša budúcnosť je
pochovanie do zeme
Hľadajme vždy Božie kráľovstvo
a ostatné nám bude pridané
Veď čo je to za nezmysel
že by sa život skončil
zánikom tela
to je v rozpore
s Božským princípom šírenia života
Takže sa mama ešte stretneme
to všetko na čo tu spomínam
je len spomienka na budúcnosť
Onedlho sa uvidíme
momentálne stav aký prežívam
keď sa mi vidí
že čas beží opačným spôsobom od teba
je len prechodný
musím si do detailov spomenúť
aké to bolo
keď ma zahrabali mŕtveho do zeme
a od tejto spomienky sa odrazím
aby som sa ti konečne narodil
čím sa naše stretnutie preruší
do doby kým sa tiež nenarodíš
do tej istej Božej podoby
Viac sa mi už nežiada
plakať slovami
lebo ustal deň
a mrazivá noc mi svieti
hviezdami z tvojich
mŕtvych očí
Stačí sa mi do nich
iba zahľadieť
a už ma držíš v náručí
Taká je sila lásky
že poráža svet
so všetkými temnými
zákutiami v duši
čo Ti ešte Pane oddať
máme
keď sme Ti už všetko
ponúkli
Už sme sa aj premenili
na pieseň Tvojho neba
a smútiť nám viac netreba
lebo v ňom sa všetci stretneme
Len to chcem povedať
že ak moje deti
rozviažu stuhu na týchto veršoch
nech tam nájdu slová
aby ma nevinili
že som už zomrel
ani ja nechcem za to viniť
teba mama
Chápem ťa
veď kto by odolal
ponuke druhého sveta
ak už raz za tebou prišla
Lebo rodíme sa s plačom
a s úsmevom zomierame
Plačeme lebo nám zakázali raj
a zavreli nás za Adamov trest
na Zemi
a smejeme sa
že túto temnicu konečne
opúšťame aj keď za nami
zostávajú drahí trúchliaci
láska je trpezlivá
láska je dobrotivá
nevypína sa
nerozčuľuje
nemyslí na zlé
ale raduje sa z pravdy
všetko znáša
všetko verí
a nikdy nezanikne
a veliteľ fenickej
légie v Palestíne
Publius Lentulla
cisárovi Tiberiovi píše
ako vyzerá Boh
má modré oči
a zlaté vlasy
zďaleka sa
mu posmievajú
ale pri ňom sa chvejú
tvár je jemná
má zlaté fúzy a bradu
podobá sa svojej matke
ktorá je najpôvabnejším
zjavom
a slovo sa telom
stalo a prebývalo
medzi nami
Tak prebýva
každá mama
medzi mamami
aby nás predchádzala
v ceste k hviezdam
veď na utiereň
neoslavujeme len Syna
ale aj tú
čo ho porodila
Listy deťom nepíšem
iba tieto slová
požičané od Konfucia:
Je lepšie rozsvietiť
hoci aj malú sviečku
ako preklínať tmu
Preto rozsvieťte všetky deti
ktoré už nemajú mamu
sviečky lásky v srdci
k tej ktorá bdie nad vami
navždy v sláve slnka
čo sa volá prosto
Láska a jej Boh
má modré oči s vlasmi
farby zlata
Prečo synom zomierajú mamy
veď ich to vždy veľmi raní
Mária bola viac človekom
v smutnom utrpení
prežitia smrti syna
možno preto odvtedy
zomierajú teraz už
synom radšej prvé mamy
Mária si ich bolesť
už odtrpela
a tak má privilégium
milosti Kráľovnej pokoja
Málo sa pozeráme do neba
odkiaľ sme sem prišli
tam je náš domov
tam je naša rodina
s kým tu sme to netušíme
v nebi nás čaká otec a matka
Málo sa pozeráme do neba
sami si tak zatvárame dvere
tam kde nás raz prijmú ako doma
kým tu sme iba smútoční hostia
na hostine tela z chleba
Zomrela
už jej niet
na chvíľu zhasol
tento svet
Zostali len dve svetielka
nie je už medzi živými
drahá maminka
Stanislav Háber
(zo zbierky Intimity)