(Barbore Polákovej, rod. Červenkovej 23. 11. 1911 – 11. 3. 1990)
Kúpila si grapefruit
a do kvetináča zasadila
z neho kôstku
Z kábla na televíznu anténu
si urobila na kabelke novú rúčku
Ešte kým si mi medzi dvermi povedala
na moju otázku
prečo?
„Že chudobný človek
je hotová opica,“
a odišla si do kostola
na spoveď
nakŕmila si hrdličku
čo si uvila hniezdo
za oknom v kuchyni
v žardiniére s muškátmi
Pri tom okne
pri ktorom si sedela
v župane
naposledy keď som ťa videl živú
A núkala si mi
na lopáriku
nakrájanú slaninku
Nechcel som
Utekal som na stanicu
na vlak
ktorý mi v skutočnosti nešiel do sveta
Ži tak ako poslednýkrát
Za oknom som z chodníka
uvidel tvoju zvráskavenú dlaň
Mávala si mi
naposledy
Preto ty
z nás živých
už dávno mŕtva
si sa dožila nového storočia aj tisícročia
keď si prežila aj manžela
aj najmladšiu dcéru
moju matku
Kým my živí
sme do nového milénia
vkročili už dávno mŕtvi
„Ty neverník, ušiel si mi
do sveta, preč
od starej baby,“
Počujem aj po rokoch
tvoj hlas
Nie stará mama
ja som zostal
To ty si ma prežila…
a tvoja viera
s časom môjho detstva
ktorý sa vliekol
tak zúfalo pomaly
preto
aby vo mne dlhšie
zostal
Neviem
či ešte v skutočnosti
je tá okenná žardiniéra
na ulici Júliusa Maáru
číslo sedem v Košiciach
Ale ja ešte vždy
pri nej sedím
Predo mnou lopárik s nakrájanou slaninkou
hľadím z obloka
a zvráskavenou rukou
mávam nevernému vnukovi
ktorý mi ušiel na stanicu
na vlak ktorý mu nešiel do sveta…
Stanislav Háber
(zo zbierky Egotikon)
Celá debata | RSS tejto debaty