v ohni oddala si sa mi
v kriakoch odkiaľ
upaľoval vyplašený zajac cez pole
a na súmraku slnko zapadalo bez mrakov
preskočila klávesnica a
napísala mi do ucha trochu
z toho milovania v prírode
čo sa hodí do balady a čo nie
sedím na chodníku a žobrem
o tvoje pohľady som zmorený
tou špinou vlastnej túžby a
opitý vášnivosťou predstavy
aby keď skladám modlitby do neba
sa mi vždy do cesty priplietla
jedna pekelná ponuka a tak
som si o chvíľu potom ako vyhopkal
ten ušatý blázon uvedomil vlastnú
úbohosť žobráka nad umastenou
misou od šošovice kam mi hádžeš
svoje drobné a koľko mi asi
z toho stačí ku šťastiu?
neviem zrátať všetky trápenia
zostáva mi tešiť sa z letokruhov
ktoré sa hromadia okolo mojej
koruny aby mi priviali vždy ten
nahorknutý zápach všetkých umelovín
ktoré ty si nepovšimnute hodila
do pračky hneď potom ako sme odložili
bicykle a ja som si chcel odložiť
kúsok z tohto dňa v ktorom bolo opäť
všetko namiešané do smotany zúfalstva
z toho že sme ešte na svete
zamkýnam teda slovo do seba
zaklínam ho nehou egoizmu pre moje ja
do budúcna ho ovoniavam vetrom
nasiaknutým slnkom z toho poľa
v ktorom oddala si sa mi v horiacom
kríku hoci si chvíľu predtým nechcela
o tom ani počuť
šialene mokrá spomienka sa mi zabára
do vnútorností že som ťa mal v tom poli
okolo ktorého už nikdy neprejdem bez
tohto poznania
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)
Celá debata | RSS tejto debaty