ideš a ja sa prepadávam do pekla
všetky & horúce pramene mi oblievajú
spomienky obarené vo vriacom kotly
ideš!
opätky ti klopkajú do môjho srdca
vryté červené slzy sú mi
najkrajšími drahokamami
bežíš!
bubnuješ mi na dušu
a ja?
ja rezonujem v tichu
nedorozumení
stojíš!
plačem nad sebou
nechce sa mi štverať na vrcholy
keď doliny sú zatiahnuté
trieskaš!
blesky križujú dúhovky
tvojich očí a ja si stále
myslím že aj po dvadsiatich
rokoch ťa môžem milovať
kričíš!
od rána do noci sa prehadzujem
v perine zabudnutia
aby mi neunikol žiaden hlások
si!
tak málo stačí
na ceste sa krčia žaby
mojich nôh
blúdiš…
a ja
a ja ti neviem ukázať
kade ísť
zúriš…
aby som pochopil
zmysel slov že je lepšie
ak som vyvetral len sám
horíš…
hladím rozžiarenú tvár
zmoknutými rukami
hľadám zmysel vlastných slov
sedíš…
tam kde by som chcel
byť pochovaný
na dlhé veky v zabudnutí
zostávaš…
so sivými vlasmi stretávam
Boha vychádzajúceho
z truhly hrobu
bohatneš…
kým ja som schudobnel
všetkými hláskami
bolesti
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)
Celá debata | RSS tejto debaty