Keď sa dotýkam tej smiešnej pravdy
na prelome doterajšieho
pohŕdania
ňou a vlastným poznaním, musím pripustiť
možnosť,
že ak by som nesiahol po tebe,
Isidore Ducasse comte de Lautréamont,
aj tak by som to vedel.
Ten výsmech prázdnym dlaniam,
ktoré v pokore prirodzenia
čakajú na spasenie,
bez chuti siahnuť, aj keď chybne, na Parnas,
sa mení v úctu, či práve oni nie sú múdrejší
a lepší-krajší
v prostote,
že sa o to nepokúsili, a ten
čo skúsil, prišiel až po
začiatok ich bytia.
Sklopený zrak do zeme,
z ktorej vzišiel prvý pohľad.
Neviem, mám zvláštne chvenie,
asi som to vedel,
ale kde bol potom začiatok a kde
koniec relatívnosti myslenia?
Hnus nad sebou sa rýchle mení
na samozrejmosť a dokonca pýchu,
že aj keď som to vedel,
ostal som tam, kde som.
Nedokážem viac postihnúť slovom
sled mysle a mrzí ma a trápi,
že umenie vo svojej nahote
nie je ničím iným,
len nezmyselným blúznením nahých tiel,
zúrivo búšiacich
na dvere večnosti.
Po meči či či či…
V tomto prípade úplnou náhodou
by som musel a musím brať
nielen ich, ale aj vlastný dych v rytme moci.
I keď som megaloman a verím, že ním nie som
ako každý iný, ktorý tvrdí,
že vie o sebe, že patrí k bláznom,
no už tento osamotený fakt vyvracia
jeho tvrdenie,
pretože blázon tvrdí vždy opak.
Takže aj keď výnimka utvrdzuje
v sebe formu vzoru líšenia,
musí celkom iste zmeniť pravidlo,
aby viac už nik nemohol povedať,
že precedens jej trvania
ohrozuje domnienky tejto veštby.
Stanislav Háber
(zo zbierky Pokoj rezbára)
Celá debata | RSS tejto debaty