Skrz naskrz nás hľadíš na svet
spolu s nami k sebe spínaš dlane
Do každej najmenšej bunky
vlezieš
a všetko vidíš
Dovolíš mi sa modliť
na nahom tele
Chráme tvojho ducha
ktorého v orgazme
chcem vypustiť
až k tebe
Premodliť sa
cez čiernu dieravu
cez ten tmavý kryštáľ
čo si stvoril
na svoj obraz
cez jeho rám
ohraničený zákonom
starého anglického parlamentu
s príslovečným názvom –
habeus corpus
Cez tvoju katedrálu
ktorú si pre seba postavil
a používaš ju
ako svätyňu
Pred tým oltárom
sa nekľačí
ale leží na ňom
aby v duši
bolo svetlo
Tá pravá tvoja
existencia
Tá pravá tvoja
matéria
nepostihnuteľný
tok energie
fotónov
To bytie
ktoré je za hranicami
nebytia vesmíru
ktorý vidíme
z našich mŕtvych
schránok
biomasy
Tam
za tými hranicami
univerza
si TY
Napĺňaš celý priestor
ktorý ho obklopuje
A keď mi je
už ten vesmír úzky
a omína ma v ramenách
odpútam sa
Odseknem si ruky
v podpazuší
Odrežem nohy až pri panve
Stiahnem si kožu ako had
a zvyšok svalstva
dám zožrať zemným červom
A som to stále ja
ako už tvrdil London
keď si chcel nechať
odrezať uši
vytrhnúť jazyk
vylúpnuť oči
a vykrojiť pery
Nezmenšený v ničom
a o nič
Ten istý
ktorý na bruchu
ležiac na bruchu
hľadá dvere do raja
Lebo si v prirodzení
schoval k nemu kľúč
a dal duši za telo
stud
Aby si z prirodzenia
urobil priechod
narodenia
ďalšej duše
uväznenej
do trestaneckej podoby
tela
Preto je tvojím
symbolom
mŕtvy
skrz naskrz na kríž
pribitý
Je to tá brána
jediná práva cesta
ako prekročiť
hranice hmotného
univerza
Preto je smrť
ženského rodu…
Stanislav Háber
(zo zbierky Egotikon)
Celá debata | RSS tejto debaty