(Luciovi Annaeusovi Senecovi)
Bojím sa danajských
aj keď prinášajú dary
lebo som dunajský
nesiem ich pre seba
Čo iní povedia
nie som zvedavý
„nič nie je dosť silné
na ochranu slabej veci
keď dušu stále naklonenú k pádu
nepodoprieme pozornou a
horlivou opaterou“
– povedal Seneca
Nehádam sa
čo je za vesmírom
mu odkazujem
z jeho vnútra
Všetko to
čím my nie sme
Všetko to
čím ani byť nemôžeme
za živa
Veď kde je vesmír?
Stačí sa poobzerať dookola
Kde má začiatok
a koniec?
Opäť ten jeden pohľad stačí
Nemusíme vystrelovať
astronautov
na obežné dráhy
Za vesmírom je svetlo
lebo z neho vzišla
naša tma
Bol u mňa priateľ
Povedal som mu to
ako teraz tebe
Seneca
Čušal
inokedy chápal
čo mu hovorím
teraz som bol
blázon
ja
Jeho a Môj Otec vie
že svetlo môže všade
kým tma sa krčí v kúte
stačí premeniť sa
na tok fotónov
a nik už moju dušu
držať nemusí
Prebudím sa zo sna
s menom žitie
Kým On môže ísť všetkými smermi
pohybovať sa a obchádzať
fyzikálne zákony
My uväznení v tele
musíme akceptovať Jeho
trest v podobe hmoty
On ide aj skrz ňu
lebo Je
My sme len boli
On je prítomnosť
My len minulosť
a budúcnosť
Na čo nám opateru
a od koho
veď ak sa neoprieme
o svetlo
neprerazíme tmu
Všetci čo žili
a budú žiť
vedeli a budú vedieť
čo je to byť dnu
Tam kam nás dostal
pohlavný pud
Ten
ktorým zase my
do hmoty vťahujeme
ďalšie svetlá
Kto to vie
pre toho viac
neexistuje tma
na nič je filozofia
veda technika pre človeka
keď
mu
chýba viera
Stanislav Háber
(zo zbierky Egotikon)
Celá debata | RSS tejto debaty