haber

Keď som bol v chráme na vianočnej omši, napadlo mi, že napíšem príbeh o tom, čo sa dialo v Betleheme v čase, keď sa tam ako malé dieťa narodil Spasiteľ Ježiš Kristus v jasličkách na slame. Došlo mi, že príbeh nemám napísať sám, ale na tento zámer mám použiť literárnu postavu. Veď kto by mi uveril, keby som tvrdil, že viem, ako to vyzeralo v Betleheme pred viac ako 2000 rokmi? Tak som použil Mikuláša Hemiho, ktorý bol novinár a jeho snom bolo stať sa spisovateľom.

Raz, keď sedel v kostole na adventnej omši pred Vianocami, prešiel mu hlavou mnou spomínaný pravdivý príbeh z Betlehema. Kde inde mohol dostať inšpiráciu, ak nie pri vianočných modlitbách? Zároveň pochopil, že ho nemôže napísať tak, ako sa mu zjavil pred očami, veď kto by mu uveril, že bol v Betleheme, keď sa diali tie divotvorné udalosti? Hemiho príbeh natoľko zaujal, že sa rozhodol narodenie Krista stvárniť literárne v románe O Vianociach, v ktorom v úvode napísal, že nasledujúci text objavili archeológovia pri vykopávkach v Betleheme zapísaný na hlinených tabuľkách hrnčiara Izraela Habera. A on – Mikuláš Hemi – tento príbeh teraz po rekonštrukcii textu predkladá prvýkrát čitateľom. Mne už potom stačilo si prvotinu Mikuláša Hemiho prečítať a napísať o nej nasledujúcu recenziu.

„Život je príležitosť – smrť istota,“ táto myšlienka anjela Samangelofa skrýva v sebe aj dôvod zrodenia Spasiteľa. Samangelof spolu s ostatnými anjelmi využil príležitosť narodenia Boha, aby mohol zletieť z neba k betlehemským pastierom. Inokedy anjelom nie je dané, aby sa mohli zjavovať vo vlastných podobách pred smrteľníkmi. Narodenie Ježiša bola tá pravá chvíľa. Ako tvrdí ďalšia z postáv príbehu v Betleheme anjel Uriel, bola to dokonca ich cherubínska povinnosť. Oni museli z neba nasledovať svetlo, ktoré sa rozhodlo vstúpiť do hmoty. Veď anjeli sú súčasťou neba. A teda automaticky sprevádzajú Boha na jeho cestách. Po rozvití Samangelofovej ídey nám vychádza, že Boh sám považuje život za príležitosť a smrť za istotu. Lebo on pozná tajomstvo, čo je po smrti. Po smrti má Boh podobu trebárs Borgesovej Babylonskej knižnice. V nej je absolútne všetko napísané pomocou dvadsiatichpiatich znakov. Dvadsiatichdvoch písmen, čiarky, body a medzery. Dvadsaťdva písmen predstavuje v kabale, na ktorú sa priamo Jorge Luis odvoláva, dvadsaťdva úrovní neba.

Teda Borges nehovorí o abecede. V texte o Babylonskej knižnici opisuje v skutočnosti nebo, ktoré má preňho podobu knižnice plnej príbehov ľudstva. V románe O Vianociach nie je Borges menovite spomínaný. Text je knižným debutom Mikuláša Hemiho a paradoxne v ňom nejde o Vianoce, teda o narodenie Krista. Mikuláš Hemi si z udalostí v Betleheme všíma inú skutočnosť. Príležitosť pre anjelov navštíviť Zem. Preto v knihe Uriel o tejto výnimočnej možnosti hovorí ako o povinnosti. Povinnosť anjelov sprevádzať Stvoriteľa v čase jeho vstúpenia do ľudského tela je logická a dokumentuje fakt, že Boh sa stal človekom. Ako by sa nebo mohlo vzdialiť od svojej ústrednej postavy? Hemi v anjelskom spise dokazuje, že v čase Kristovho života bolo nebo na Zemi. Nasledne z toho vyplývajú aj ďalšie udalosti. Preto zosnulý Lazár na Kristov pokyn vyšiel z hrobu, či na Ježišov zásah ožilo mŕtve dievčatko. Rovnaké ako to, ktoré o niekoľko storočí neskôr predávalo zápalky v Christianovej vianočnej rozprávke v dánskej Kodani, aby ju Andersen zázračne oživil na stránkach papiera. Autor textu O Vianociach Mikuláš Hemi však čitateľov presviedča, že zázraky sa diali v súvislosti s Ježišovým životom v súlade s nebeskými silami. A tak potvrdzuje, že Mesiášova moc naozaj nebola z tohto sveta. Preto žiadnu moc ani nemohol odovzdať apoštolom pri poslednej večeri. Dal im iba kľúče. Kňazi ako nástupníci apoštolov nemajú duchovnú moc Ježiša, ale sprostredkúvajú veriacim kľúče, ktoré k tejto moci cez vieru vedú pre každého.

A hoci si Hemi kladie otázky, či tými kľúčmi sú jednotlivé modlitby, alebo melódie, či chrámové spevy, veď hudba preniká až do nebies, keď jej kmitočet je totožný s kmitočtom svetla, ide iba o vedľajšie poznania strhujúceho príbehu. Ten rozpráva zatiaľ v ľudských dejinách o poslednej známej návšteve anjelov na Zemi pri narodení Boha v Dome chleba Betleheme. Autor zachytáva v opisoch malebne a plasticky júdsku krajinu a mesto Betlehem tých čias. Nebeskú vervu, s akou plnili vôľu nebies zapálení cherubíni, ale aj skutočnú pompu, ktorá ich pritom sprevádzala. Anjelská radosť bola nakazlivá a prechádzala aj na ľudí, prostých Betlehemčanov, ktorí mali to šťastie sa stať ako jediní z ľudskej civilizácie svedkami nezvyčajného nebeského divadla. V masovom meradle sa nič podobné neuskutočnilo niekoľko tisíc rokov. Kristove zázraky sú iného rázu, lebo viditeľne ich konal sám. Kým tu sa z neba vznášalo množstvo duchovných bytostí. A ďalšie videnia, ktoré mali po Kristovi iní svätí neboli spojené s takým masovým príchodom anjelov na Zem. Preto ambícia Mikuláša Hemiho priblížiť nám túto udalosť pomocou literárnej fikcie je fascinujúca. Často sa to stane, že pri dotváraní predstavy sa z pomysleného tvaru stane skutočnosť. Potom už ťažko možno zistiť, čo je realita a čo fikcia.

Takže sa zdá, že Hemi bol skutočne tam. V júdskej krajine v meste, ktoré sa volá Dom chleba, teda Betlehem. A to práve v tú chvíľu, keď sa otvorilo nebo a pred zrakmi všetkých betlehemskych obyvateľov zostupovali na Zem anjeli. Mikuláš Hemi sa nepustil do ľahkej úlohy, keď vlastne dopĺňa bibliu o tie deje, ktoré sa nám historicky nedochovali. Evanjelisti im totiž zjavne neprikladali význam. Nečudo, veď ani jeden z nich nebol pri tomto nebeskom predstavení prítomný. A nakoniec, je to aj v súlade s myšlienkou nebeského tvora, anjela Senoia, ktorý navštívil s dobrou novinou betlehemského hrnčiara. To je jeden z príkladov rozšírenia nám známeho biblického opisu. Teda anjeli nenavštevovali len pastierov. Podľa Hemiho úsudku vošli aj do príbytkov iných Betlehemčanov, remeselníkov, či obchodníkov. Hrnčiar Izrael volaný aj Haber, lebo pochádzal z Hebrónu, sa z anjela radoval. Až tak, že mu cherubín Senoi musel pripomenúť: „Nie je dôležité, že anjeli zleteli z neba, dôležité je, že Boh chodí po Zemi.“ A preto sa o anjeloch tí, čo túto udalosť prežili, pred inými nezmieňovali a nevedeli to ani evanjelisti. Borges tvrdil v svojom metafyzickom texte o Tlöne, že kto číta Shakespeara, stáva sa Shakespearom. Po zážitku z anjelského románu O Vianociach sa mi vidí, že nielen citáciou Borgesových viet o abecede sa z Mikuláša Hemiho stal na chvíľu Borges. Videl svet jeho očami. Alebo sa stal Borges na chvíľu Mikulášom Hemim?