haber

Skôr, kým som sa ocitol nad posteľou malého chlapca, ktorý si ma zavesil na stenu, lebo je na mne zobrazený hokejista, akým on sám by raz chcel byť, som bol aj ja živým tvorom. Nás – rastliny, však ľudia veľmi za živé bytosti neuznávajú. Nevieme chodiť, ani štekať, či podľa ich hodnotení ani rozmýšľať. Vedia, že sme živé bytosti. Pravidelne nás polievajú. Chcú totiž, aby sme im svojou zeleňou spríjemnili život. Niekedy zasa, aby sme im priniesli plody. V tom lepšom prípade chápu, že nás potrebujú pre udržiavanie čistého vzduchu. To je asi všetko, ako sú schopní nás vnímať.
Aj medzi ľuďmi sú však výnimky. Počas svojho vegetačného života som sa s jedným takto vzácne mysliacim človekom stretol. Tento príbeh si hovorím sám pre seba iba v myšlienkach. Dúfam, že ho snáď niekto z tejto rodiny zachytí. Možno sa mu prisnije. My, rastliny, totiž práve preto, že nás od iných živých tvorov delí priepasť ticha, lebo nemáme ústa a ani hlasivky, cez ktoré by sme vydávali zvuky, žijeme dlhšie. Nielen iba svoj vegetačný čas. Zostáva nám totiž pamäť zakódovaná v každom vlákienku nášho rastlinného tela. A kým nám slúži, môžeme hovoriť o vlastnej existencii. Práve pamäť z nás robí duchovné stvorenia. Až nám zlyhá, lebo sa naše vlákna rozpadnú vplyvom času na prach, nastane náš zánik. Po smrti sa ocitneme v rajskom lese. Staneme sa súčasťou šumiacich korún večných drevín. Splynieme do jednej spoločnej rastlinnej duše plnej pestrofarebného sveta. V ňom nám už žiaden lístok neuvedne. Plod nezhnije. Kvet neodkvitne. Budeme tam večne sviežimi a spievajúcimi lesmi.
Čím som starší, mám vo všeličom oveľa jasnejšie, ako som mal predtým. Rovnako ako iné mysliace tvory. Niekedy ma premkne pocit, že všetko malo byť presne tak, ako bolo. My, rastliny, totiž vieme samé od seba, že na svete nie sme iba z rozmaru matky prírody. S týmto vedomím sa už rodíme v podobe najprv kvetu, neskôr plodu na konároch materského stromu. Často daromne o tom hovoríme ľuďom. Majú síce jazyk a používajú slová, ale nie vždy na chválu svoriteľa. Preto nám nerozumejú. Máme vďaka našej vynachádzavosti všakovaké možnosti, ako sa im prihovoriť aspoň telepaticky cez vnuknuté myšlienky. Ľudskému oku ľúbivým pohľadom, ktorý mu poskytneme, keď zbadá rozkvitnutý strom v mori hustej trávnatej zelene. Či mäkkým oblým tvarom našich šťavnatých plodov, ktoré sa priam núkajú na zjedenie. Hovoríme k človeku aj vtedy, keď sa pod nás schová do tieňa pred slnečnou páľavou. Pod konáre ho prichýlime do úkrytu pred prudkým dažďom, vetrom, krupobitím alebo snehom. Prihovárame sa každému neustále. Neviem, prečo práve v nás mal stvoriteľ také zaľúbenie, že nám dal túto vlastnosť. Je to naša špecialita. Vzbudzujeme u ostatných živých bytostí príjemné pocity a myšlienky.
Ľudia sú zasa zvyknutí robiť si z nás sluhov. Nenačúvajú našim hlasom. Pritom ich počuť aj zreteľne, keď vetrík ani vánok nefúka a predsa naše korunované hlavy tíško ševelia. To my sami od seba hýbeme konármi a lístkami. Mechanicky chceme nahradiť zvuk. Ten nám chýba v hrdle, ktoré tiež nemáme. Takto vyjadrujeme aj svoje pocity. Keď naše konáre, či stvoly vŕzgajú na tenko, je nám zima. Ak chrapčia, kvári nás smäd. Hlboké brumkanie zasa znamená, že sme spokojní. A ľahúčke ako hodváb hebučké mrnkanie – to je naša pieseň lásky. Ozýva sa najmä na jar, keď pučia na halúzkach nežné púčiky a lákajú k milostným hrám motýle, včely, mušky na prenos peľu na naše roztúžené kvety. Nebránime sa. Mlčky príjmame sekery a píly. Človek z nás vytvára podľa svojej mienky neživé predmety. Sú potrebné pre jeho život. Radi a verne mu pomáhame, pochopte, my nezomierame. Iba prechádzame do inej, viac – menej trpnej existencie. Zastaví sa síce náš rast, na druhej strane zmúdrieme, dospejeme. Už nás viac nezaujíma, čo sa po hore ozýva, či naozaj dokatovali brezu pri potoku vandali, alebo čerešni zasa olámali konáre neposedné deti, ktoré mali chuť na jej červenkasté sladké plody. A tak potom ako predmety prežívame osudy spolu s ľuďmi, až do rozpadu našej pamäte ukrytej v drevenej vláknine, čiže žijeme dovtedy, kým sa udrží pohromade.
Ľudia majú uši, ale nás – rastliny – nepočujú, lebo skôr veria mechanickému zvuku ako vlastnej mysli. Pritom nás ako rozumné bytosti nevnímajú. Starajú sa o nás iba z egoistických dôvodov, aby z nás niečo získali. Ťažko si predstaviť, že by nás chápali ako rovnocenné tvory. Potom im ťažko môžeme čokoľvek povedať. Vedeli by sme im aj poradiť. Ako nás čo najlepšie využiť. Kto už to vie lepšie? Niektorí z nás sú súci kvalitou svojho tela len na husle. Iba barbar by z nás strúhal porisko na sekeru. Na to sa hodia tí bratia, ktorých drevo je pevné. Mocné. Tvrdé. Nepodajné ako z ocele. Z iných sú tie najkrajšie kusy nábytka. Takého, aký majú v starých kaštieľoch a zámkoch. Prežijú veky.
Nerepceme na vlastný osud. Je náš a my sme ním. Dal nám ho náš otec – stvoriteľ, preto sa z neho snažíme tešiť. Ide o rozhodnutie vyššej vôle, než je naša. Tá vôľa kedysi porodila aj človeka. Vôľa, ktorú spomínam, je plodiaca láska stvoriteľa vo všetkých živých bytostiach.
Začnem však po poriadku s rozprávaním môjho príbehu, veď o zvykoch, spôsoboch i osudoch rastlín, som už povedal dosť. Nakoniec, kto by ma aj v úplnosti lepšie pochopil, ak nie iba ďalší strom? Človek je úplne inakší, akoby ani nevyrástol zo zeme, hoci práve plodmi z nej sa živí. Tiež teda v nej má svoje korene, aj keď očami ich nevidí.
V jednu jeseň, keď ešte továrenské komíny u nás toľko nedymili, dozrel som z kvetu v plod. Vtedy ma – semienko zlatej lipy, zovrela do hrsti teplá a už pri dotyku som cítil, že dobrá ruka. My, rastliny, inak vnímame bytosti ako ľudia. Hneď zistíme, čo sa v ktorej skrýva. Či je to dobrá osoba a či zlá. Milosrdný tvor alebo zatrpknutý zlostný čudák. V tej chvíli som bolo šťastným semienkom. Spoznalo som po prvýkrát človeka. Toho zvláštneho tvora, ktorý má pohyblivé korene, kým my tie naše máme navždy pevne zapustené do zeme. Navyše to bol človek dobrý. Vôbec by mi nevadilo, keby si zo mňa spolu s hŕbou mojich súrodencov pripravil horúci vodný nápoj. Ten, o akom mi vravel môj rodný strom, že z nás ľudia robia. Hovoria mu čaj. Z nás je sladký sťa med vďaka mamičke, čím je pre nás kvet, z ktorého sme odkvitli do semienka. S radosťou by som odovzdal dobrému tvorovi, ktorý ma držal v ruke, všetku silu slnečných lúčov. Celú vôňu mojej matky – žiarivého kvetu, v ktorého lôžku som sa narodil. Tá bytosť chcela niečo iné. Najprv ma hodnú chvíľu zvierala v teplej dlani. Keď ju otvorila, človek, ktorému patrila, sa začal so mnou zhovárať.
Bolo to fantastické! Silnejší pocit som odvtedy pocítil hádam len pri narodení prvého semienka, ktoré som porodil ešte ako čerstvo vyrastený mladý stromček. Človek ma považoval za tvora! Za seberovnú bytosť hodnú jeho slov! Nadšene som počúval o svornosti. Láske. Ľudskej spolupatričnosti. Toho všetkého som mal byť ja – malé semienko v jeho dlani – symbolom. Muž mi vravel, že nechce, aby vtedy niekto vedel, že ma takto láska. Bolo to naše spoločné tajomstvo. Podľa jeho priania som sa mal stať stromom, ktorý v nádhere žiadneho tvora pod slnkom nenechá na pochybách, aká krása sa skrýva na slovenskej zemi. Do nej ma aj zasadí. Sľúbil mi, že nájde miesto, kde na mňa bude stále vo dne svietiť slnko a v noci ma pred prívalmi búrok skala ochráni. Tak aj urobil. Vtlačil ma do teplej vlhkej zeminy blízko potoka, ktorý mi za tie roky, čo som vedľa neho už ako strom stál, stihol večne zhovorčivými vlnkami veľa povedať. O krajine, ktorá je moja rodná. O človeku, ktorý v nej býva. Sám sa s veselým žblnkotom neustále ponáhľal vtiecť do sútoku Moravy a Dunaja pod bralom, na ktorom stojí hrad Devín. O mužovi, čo ma potajme zasadil, som dlho nič nepočul. Vedel som iba, ako sa volá. Vážil si ma a preto sa mi logicky aj predstavil.
V ten slnečný teplý deň mi povedal prosto. Tak, ako vravia deti – bez postranných úmyslov – rovno a úprimne. Aj sa trošku sám pre seba zasmial: „Moje meno je Ľudevít Štúr. A ty si semienko lipy, pravda?“
Potešilo ma, že moju odpoveď hneď začul, keď ju nahlas povedal. Až neskôr, keď som už nemal drevené telo stromu, ktoré mi obelelo na novinový papier, som sa o ňom dozvedel, aký to bol bohatier. Dokázal slovom povzniesť čisté a krásne myšlienky. O rovnosti, bratstve, spolupatričnosti. Lenže aj o originalite, jedinečnosti a jej potrebnosti. A to nielen každej bytosti, ale aj jej rodiny a spoločnosti, ktorá bez ohľadu na veľkosť je rovnocenne začlenená do jedného tela ľudstva. Viem, o čom hovorím, veď slovo je pre rastliny posvätná vec. My ho totiž vysloviť nedokážeme a každá jeho definícia nás privádza do úžasu. Viem aj to, že ľudia tiež mali radi Štúrove slová. Preto sa pre nich stál bohatierom, človekom, ktorý zo slova – z tej najposvätnejšej vyslovenej myšlienky – dokázal vytvoriť klenot, ktorého jas svieti aj v najčernejších temnotách histórie ducha.
Aj Štúr však zažil sklamania. Najmä v závere tragického a krátkeho života. Vtedy prestával niekedy veriť zmyslu vlastných slov, lebo na miernych ľudí mojej rodnej krajiny mali, v tom čase, podľa jeho mienky, len slabý účinok. Keby bol vtedy tušil, ako sa títo ľudia rokmi zmenia. Keby ich videl, ako vyspeli. Dozreli. Ako keď sa jemné skoro neviditeľné lupienky lipového kvetu v jedno ráno nerozvinú, lebo sú z nich síce malé, ale o to tvrdšie a húževnatejšie semienka. A každý sa čuduje, odkiaľ sa zrazu nabrali v zlatých korunách líp. Podobne ako stromy títo ľudia dosiahli vlastný vrchol neba a odtiaľ zazreli celý les ich druhu – človeka, ktorý obopína planétu, na ktorej sa narodili. A obohatili ho presne podľa Štúrovho úmyslu – jedinečnosťou a originalitou. Silou vzdorovať a nepoddať sa osudu. Naučili ľudstvo, že v ňom nesmú silnejšie a väčšie spoločenstvá ovládať menšie a slabšie, lebo potom bojuje človek sám proti sebe a nie za seba, za vlastný rozvoj, za krídla, ktoré ho raz tiež vynesú do raja rovnako, ako každú rastlinku. Práve naša vegetačná ríša bola pre ľudí žijúcich od Devína po Tatry vzorom.
My, rastliny, sa neklbčíme, jeden druhého neutláčame tým vulgárnym spôsobom, že by sme sa snažili navzájom sa ovládať. Každý z nás rastie potiaľ, pokiaľ mu stačia jeho sily a Stvoriteľ mu pridá množstvo vlahy a živín, koľko má určené v osude, že mu patrí. Pravda, až na cudzopasné výnimky, ktorých je však oveľa menej ako medzi ľuďmi. Kto chce žiť na úkor druhého, je večne nespokojný s osudom a snaží sa zväčšiť, aby bol silnejší a mohol ovládať slabších, čím sa sám odsudzuje k zániku. Raz príde jeho pád. A to chcel Štúr, aby ľudia jeho krajiny naučili celé mohutné ľudstvo, dali mu príklad vlastnou existenciou. Dnes už tuším, čím budem, až ma raz chlapec vyhodí ako starý nepotrebný plagát do smetiaka zberných surovín. Odtiaľ určite pôjdem opäť do papierní. Presne, ako som o tom sníval vtedy, keď som ešte v podobe lipy zavadzal výstavbe asfaltovej cesty cez les na Devínskej Kobyle. Na pol cesty z Bratislavy do Devína. Tušim to. Nepoznám však svoj osud do detailov presne, lebo sa ešte nenaplnil. A žiadnemu tvoru neprislúcha vedieť viac, ako je nutné, aby v tej chvíli vedel.
Ešte vtedy, po zasadení, keď som roky rástol ako lipa – symbol bratstva ľudí krajiny, ktorá bola aj moja rodná, podľa priania Štúra, som sa naučil, ako správne žiť. Zažil som búrky. Víchrice. Letné páľavy. Tiché pestrofarebné jesene. Vtedy prichádzajú najbolestivejšie chvíle pre strom – rozlúčka navždy s čerstvo narodenými semienkami. Je to však aj radosť, ak sa z nich ujme blízko vás ďalší strom – následník. Pozorujete, ako vystiera k nebu prvé konáriky. Na nich drobučké púčiky, predzvesti jari. Najhorší bol ten strach, že ho robotníci stavajúci cestu odpília tiež spolu so mnou. Veď ešte nedorástol toľko zím a jarí, čo ja. Takže som sa triasol oň od strachu a modlil sa, nech zachovajú aspoň jeho korene v zemi. Našťastie, obišli ho a ešte aj dnes za mňa stojí na okraji cesty. Viem to.
My, stromy z jedného rodu vysielame vlastné pre ľudí nepochopiteľné signály. Aj na diaľku sme teda v stálom spojení vedomia, že ešte jestvujeme pevne zakorenené ako rastliny – stromy v zemi. V tých časoch som vídal deti, celé hromady. Šli s taškami a košíkmi zbierať moje kvety. Trhali ich, aby z nich potom ich mamičky navarili v zimných dňoch voňavý čaj. Pýtate sa možno, čím som ich videl? Nech vás to neprekvapí, ale stromy, či iné rastliny, aj počujú. Nemáme oči ani uši, ako iné pohyblivé tvory, ale to nám neprekáža, aby sme ich rozoznávali nielen podľa toho, akými sú, ale aj čo robia, či aké zvuky vydávajú. Ťažko sa to vysvetľuje, hádam stačí, ak vám pripomeniem mnoho prípadov, keď ľudia videli i počuli, hoci sami boli hluchí a slepí. Sám som o nich prinášal v čase, keď som slúžil na novinové účely, obdivuhodné príbehy. Tí ľudia, keď sa oddelili dušou od tela, zrazu videli aj počuli, čo predtým nemohli. Hmotné telo však nemali. A to všetko vďaka duši. Rastliny majú tiež dušu a v nej schopnosť vidieť a počuť. Rovnako ako u ľudí, ani naša duša nerozpráva, ale s inými tvormi komunikuje myšlienkami. Každému semienku, ktoré som ešte ako otec – strom vo vegetačnom čase môjho žitia odchoval, som od jeho narodenia bratskú lásku do duše vštepoval: „Ľudia sa v krajine, kde si sa narodil, ľúbia. Až z teba raz bude strom, budeš ty tej lásky symbolom.“
V papierňach, keď ma ľudia zoťali preto, že som prekážal vo výstavbe novej asfaltovej cesty, moje telo zomleli na kašu. Z nej vytvorili novinový papier. Bolo mi smutno, aké správy som ľuďom tejto krajiny prinášal. Do slobody vtrhli armády. Tanky sa valili ulicami. Krik a plač. Nadávky a škrípanie zubami sme počuli aj my – haldy papiera v rotačkách. Na naše telá sádzali tragické čierne písmenká. Strieľalo sa. Ľudí bratskej lásky ich bratia zabíjali. Cez zber som neskôr opäť ako noviny hlásal ďalšie smutné zvesti. Stránky môjho tela zdobili zlovestné písmená, ktoré vraveli o tom, ako sa ľudia bratskej lásky sami medzi sebou rozhádali. A to až do dňa, kým zo mňa nevyrobili transparent. Ten už opäť hrdo niesli nad hlavami. Tak hrdo, ako vtedy, keď ma Štúrova ruka vtláčala do žírnej vlhkej zeme. Vtedy som bolo semienkom. Mal zo mňa ešte iba vyrásť strom – lipa – symbol svornosti. Z tej výšky ľudských hláv som videl, ako sa krajina zrazu prudko narovnala. Stala sa sama sebou. Bola vlastnou, už ani podľa mena cudzou. Zrodil sa domov ľudí bratskej lásky, čo sa nezabíjajú pre nešťastné lásky k peniazom.
Pamätám sa na to mrazivé zimné opojenie. Na údery zvonov na kostolných vežiach, keď sa o polnoci rodil Nový rok 1993 a nová krajina. Z neba svietili na biele ulice presvetlené haldami snehu oči Stvoriteľa – myriadami hviezd vo Vesmíre. Galaxiami, ktoré sa na chvíľku priblížili k Zemi. Potom som opäť putoval do zberu. Už som sa tešil, na čo si ma teraz ľudské ruky vyberú. Čím budem, až ma opäť stvoria do užitočnej podoby. Vytlačili na mňa plagát legendy hokejových brankárov. Podobizeň Vladimíra Dzurillu. A teraz, keď strážim spánok chlapčeka zo steny nad jeho posteľou, odrazu viem, čím budem opäť. Je to taký zvláštny skoro nepostrehnuteľný pocit, ktorý prepadá aj ľudí, ale tí si ho tak intenzívne nevšímajú, ako my, osoby s vegetatívnou povahou. Vždy, keď sa v príbehu mojich premien dostanem až k tomuto bodu, rozžiari sa pred mojím vnútorným zrakom belostná predpoveď nebies: „Zo zberných surovín a papierní pôjdeš opäť do tlačiarní.“ V nich práve na mňa vysádžu tento príbeh. Stanem sa pre iných malou slovenskou bibliou.
Stanislav Háber
(z knihy poviedok „O“)