Na prechádzke
k parníku ktorý
som zachránil
pre dejiny sme si
sadli na šikmú
palubu tesne nad
kačicami ktorým
sme zjedli všetky
dobroty a pritom
sme mysleli na
stretnutie nad
rybou a nad
ďalšími rozlúčkami
so slečnami
aby ti ten
čo nikdy nikoho
nezachránil
hovoril o záchrane
a vyťahoval z
rukáva trápne
falošné žolíky
sme na to
sami dvaja
v tichu sveta
Stanislav Háber
(zo zbierky Po rebríku do neba)
Celá debata | RSS tejto debaty